WHITE WARD, žiaľ, patria k zoskupeniam, ktoré si prechádzajú svojím najťažším obdobím kvôli nezmyselnej brutálnej a agresívnej vojne, ktorú Ruská federácia rozpútala na uzemí Ukrajiny. Pochádzajú z Odesy, ktorá je stále pod ťažkým náporom okupantov. Black metal tak aspoň symbolicky ponúka únik a ventiláciu takejto mizérie. Už značka vydavateľstva „Debemur Morti“ definuje jeho špecifické poňatie, v ktorom samotný žáner len hrubo vymedzuje oblasť pohybu. Zmes klasického prístupu, rôznych „post“ disonancií a atypických postupov by určite zniesla zaradenie do sféry avantgardy.

Dominantným nástrojom, ktorý v rôznych náladách extrahuje z uniformity, je jednoznačne saxofón. Samotné použitie nástroja nie je prevratné, ale dáva albumu svojský charakter a práve on je nositeľom atmosféry, zlomov a častí kde sa WHITE WARD pohrávajú s alternatívou. K tomu neodmysliteľne patrí aj kreatívny prístup ku kompozícii, hojné využítie čistého vokálu, ostré zmeny tempa a nálad, ktoré migrujú širokým priestorom medzi black metalom a post rockom.

Týmto všetkým si prejdete hneď v úvodnej symbolicky trinásť minútovke „Leviathan“. Ambientný úvod, rýchla blackmetalová agresia aj saxofonóm zašpinené miesta ospalých zátiší betónových džunglí, ktoré WHITE WARD odhaľujú s nenútenou ladnosťou. Všetko je krásne čitateľné a zvukovo i produkčne prehľadné bez potreby hlbšieho hľadania v nejakom zvukovom bahne. Ostré vokály, tempá a gitary nájdu vždy svoj alternatívny odraz v melodických pozíciách, čo síce nie je unikum, ale má svoj punc originality a kvality.

WHITE WARD netápu v žiadnej polohe, prezentujú materiál ktorý je sebavedomý a vyzretý s odleskom, ktorý by sa dal zachytiť niekde u DEAFHEAVEN keď ešte hrali poriadny blackmetal. Na druhej strane vstrebať skoro sedemdesiat minút stopáže skladateľsky náročnými kúskami s priemernou dĺžkou desiatich minút nie je jednoduché a vyžaduje si špecifické mentálne rozpoloženie i pozornosť. V celom priestore tak môže dôjsť k zlievaniu motívov, ako aj "déja vu" pocitom reflektujúcim minulý album, čo vnímam ako ľahké negatívum.

V súhrne patrí „False Light“ rozhodne k tomu (naj)lepšiemu a (naj)originálnejšiemu, čo sa tento rok na poli posiatom čiernym kovom urodilo. Ukrajinci sa jednoznačne radia ku kapelám, ktoré majú svoju unikátny podpis. Ten charakterizuje pestrá mozaika žánrov poskladaných do vcelku originálnej podoby. Nejaká rozmerová redukcia by však materiálu neuškodila, pričom miernym negatívom môže byť aj pohľad na predchádzajúci album „Love Exchange Failure“, ktorý možno držal trocha viac pokope. To je kompenzované lepšou produkciou a zvukom, takže vo výsledku sa rozhodne nejedná o slabší album.