Paul Speckmann patrí medzi „Otcov zakladateľov“ žánru death metal, ak už žiadny iný jeho projekt, tak MASTER je pojmom. Táto pôvodne chicagská záležitosť oslavuje štyri dekády existencie a v roku 1990, keď som sa o nej dozvedel, by mi nenapadlo predpokladať, že tu v plnej sile bude ešte o tridsaťtri rokov (vtedy som nerozmýšľal ani o tom, či tu ešte budem ja, v takom veku sa niečím takým nezaoberáte). Prvé albumy majú kultový status, tvorba po roku 2000 je skôr niekde „podľa očakávania stále fajn“ a pre mňa ako fanúšika žánru nejsť na koncert MASTER, keď ho mám rovno pod hubou, by sa rovnalo tomu, že hardrocker má DEEP PURPLE tamže a proste nejde. (Na nich som bol dvakrát, lebo v praveku 7. triedy ZŠ to boli začiatky.)

Na koncerte mali navyše hrať ukrajinskí SCHIZOGEN, prinajmenšom v rámci Európy skvelá BDM záležitosť, ich koncert patril medzi to najlepšie na niektorom z Cassovia Death Festov, a keď sa pár dní pred koncertom z programu vytratili, v rámci smutných udalostí posledných týždňov táto bola druhou na rebríčku, hoci s veľkým odstupom od prvého miesta. Tak skrátka niekedy nabudúce. Uvoľnené miesto dostali domáci CASSIOPEIA, o ktorých som nemal ani potuchy že taká kapela tu je.

Akosi prirodzene som očakával, že koncert bude na veľkom pódiu, ale kdeže, bol hore v 777, čo je v porovnaní s Collom typický undergroundový priestor s malým pódiom a barom vzadu, kde sa 120 ľudí iste zmestí, ale už sa celkom tlačia. Údajne to takto chceli MASTER a ani sa im nečudujem, dole by sa „návštevnosť“ stratila. Rozmýšľal som, kde sú fanúšikovia, pamätníkov je u nás dosť, ale koľko z nich ešte chodí na koncerty, všakže. Keď som išiel popod Steel Arénu, hučal tam nejaký hokej, žeby? To fakt? Ale rozumiem tomu, že deathmetalista veterán môže po oznámení „v sobotu idem na MASTER a ma nezaujíma...!“ počuť „šak ja ťa za parohy nedržím“ a povie si, že aj doma je dobre. Navyše keď o päť dní „hrozí“ koncert ARCHSPIRE, BENIGHTED, PSYCROPTIC a ENTHEOS, možno aj pohľad do peňaženky kadekomu zoradí priority. A čo si budeme čo, Paul hrá hlavne pre svoju generáciu.

Od „predskokanov“ som videl a počul dve skladby, mal to byť „moderný metal“, ako som spomenul, sú to mladé chlapčiská, majú pred sebou kusisko cesty, na ktorej sa zázraky nedejú, až bude čo chváliť, rád budem pri tom, zatiaľ dojem v štýle „začiatočníci hrajú pre niekoľko kamošov“. Ja som na chvíľu zmenil podnik, z ktorého sme sa vrátili na MASTER Na európskom turné vystupujú ako americko-moravské trio (Paul už veľa rokov žije v Uherskom Hradišti, známa vec je, že okrem iných zaujímavých spoluprác, ktoré z toho vyplynuli, hral po Brunovom odchode na basgitaru v KRABATHOR), kde Speckmann basuje a hrmí do mikrofónu, na gitaru hrá Alex zo SHAARK a bubeník je tiež z úrodného kraja. (Neviem ako v súčasnosti, ale bývala aj americká zostava na turné za oceánom.) Fanúšikov v klube bolo hádam do pol stovky, čo vlastne zamrzí, ale od účinkujúcich dostali toľko, ako keby ich bolo päťsto, sám Paul povedal, že nezáleží na tom, či je jeden deň stosedemdesiat ľudí (ako v piatok v Rumunsku) a druhý tridsať, taký je život, on ide vždy na sto percent, lebo jedine tak to má pre neho zmysel.

MASTER majú na konte pätnásť albumov a ak by z každého zahrali len jednu – dve skladby, vydalo by to na hodinový set, zvlášť ak sa ich nahrávkam darí držať úroveň, potešili však tým, že k niekoľkým novším veciam hrali prierez najstaršími albumami a zaznelo veľa dávnych peciek, pri ktorých som si spomenul na jednostránkovú reklamu v Rock Harde s titulkom „This Blood Is For You!“, kde sa na pozadí tvorenom fotkou nejakých pľúc zo zabíjačky skveli albumy MASTER, INCUBUS a ATROCITY z roku 1990, na to, ako v Gung-Ho zadunela „Unknown Soldier“ a v momente som vedel, že toto chcem mať celé. Paul nás teda vzal do doby, kedy to všetko naplno prepuklo a pri veciach z debutu a nasledujúcich albumov sa krv rozprúdila aj mladším ročníkom. Ak idete na death metal od MASTER, idete na hudbu vychádzajúcu z MOTÖRHEAD, VENOM, SLAYER a podobne, teda priamočiare, energické a agresívne skladby v rýchlejších, skoro punkových tempách a so zvukom, ktorý pôsobil v roku 1990 rovnako brutálnym dojmom ako ťažký hrdelný vokál. Nakoniec, ak si pustím „Master“ dnes, stále je to hukot a nárez, bárs odvtedy človek počul všelijaké zázraky a „neľudskosti“. „Master“, „Pledge Of Allegiance“, „Terrorizer“, „Submerged In Sin“, „Judgement Of Will“, ale aj „Slaves To Society“, „Vindictive Miscreant“ atď., stále je to tam.

Paul si koncert užíval, nešetril veselými komentármi, pri ktorých sa posilňoval pivom a možno aj preto jeho vokál, ktorý nečakane najprv zaťahoval tak trochu po „schmierovsky“, časom nabral na dávnej hrdelnej dravosti, obzvlášť tam, kde sa spomínalo na DEATH STRIKE („Pay To Die“). Bol aj návrh zaspomínať si na ABOMINATION, ale že vraj nabudúce, keď bude niečo z tohto materiálu aj nacvičené. Koncert bol tu a tam skôr dobrou party, keď hudba prešla kamsi do blues a sedemdesiatkových gitarových rezačiek, to si Paul, ktorý v septembri oslávi šesťdesiatku, možno spomínal na časy, keď hudbu začínal objavovať on. Pred pol desiatou to vyzeralo, že bude aj koniec, našťastie „we want more!“, na čo sa veliteľ len uistil, že koľko toho má byť, či jedna skladba alebo dve, prípadne aj desať, že žiadny problém. Končiť sa nechcelo fakt nikomu, odvážlivci si skočili z pódia, keď si bubeník potreboval odskočiť (pivo ľuďom robí tieto veci), Paul skonštatoval, že je to ľudské a pridal historku z dávnych čias, kedy tuším gitaristu za hrubšou potrebou poslalo čosi, čo asi nebolo slangovým výrazom pre kokakolu. Veľmi ho tiež potešilo, že v publiku zaznamenal výskyt mladej generácie – „vy ste tí, vďaka ktorým to má zmysel.“ Po desiatej bol koniec, pochopiteľne bolo kadejaké fotenie aj pokec, lebo „aká som ja legenda, som skrátka Paul.“ Trvalo tridsaťtri rokov, kým som ho zažil naživo v akcii, a stálo to za to.

Foto: Stephen/Free Metal Promotion