Pražskí CONGENITAL ANOMALIES oslavujú trinásty rok na scéne zasvätenej smrtiacemu kovu a pred cca pol rokom vydali svoj tretí dlhohrajúci album. Predošlý im vyšiel ešte v roku 2017, čo je kusisko času na to, aby sa hudba akéhokoľvek umelca mohla posunúť opäť ďalej, vyvinúť sa preferovaným smerom a podobne. Skrátka nečakáte, že sa tvorcovia pohodlne usadia a po rokoch prídu s tým, čo stvorili naposledy, len v trochu inom ladení. Môžeme teda aj v prípade „Systematic Violence“ počuť nejaký posun?

Určite áno. Nie nejaký ohromujúci, rozhodne nie v podobe nejakého žánrového kotrmelca či odklonu od brutálneho death metalu, ktorý CA hrajú už od začiatku. V časoch, kedy kapelu tvorili hlavne Vojta/Wajt so všetkými strunami a programovaním bicích, a Jaro za mikrofónom, a debutový album tak napriek sľubným nápadom zľahka podrážal plochý zvuk a z pochopiteľného dôvodu veľmi umelo znejúce bicie, sa podarilo maximum možného. A dali sa hrať koncerty, obzvlášť potom, čo pribudli ďalší hráči na struny.

S vybrúsením programovania zneli bicie na dvojke rozhodne lepšie a tak je „Misconception“ aj dnes veľmi solídnym kusom BDM naklonenému jeho subžánru s podtitulom slam. V jeho rámci určite nadpriemer, slam má totiž „superschopnosť“ znieť po stránke nápadov občas priam retardovane, tu však išlo o hudbu, z akej sa napr. deathmetalový gitarista „odinakiaľ“ za hlavu chytať nemusí. Skrátka CA už vtedy nabrali švih. Na domácej scéne v rámci death metalu ako takého sa podľa môjho názoru dostali do širšej špičky a pokiaľ ide o BDM, v súčasnosti mi prídu na um medzi prvými spoločne s novšími nahrávkami POPPY SEED GRINDER, ak by som mal niekomu odporučiť niečo českého.

Aktuálny album obsahuje deväť skladieb za necelú polhodinku, teda žiadne rozsiahle kompozície, za plus-mínus tri minúty sa do každého kusu musí zmestiť všetko a málo toho naozaj nie je. Hutný, čitateľný zvuk s ostro a zároveň drvivo režúcimi gitarami zvýrazní tlak, pod akým sú do kompaktného celku nahustené náklepové pasáže s viacerými typmi stredných a pomalších partov od pochodovejších po nekompromisne odsekávané. Novinkou tu je, že v porovnaní so staršou tvorbou slam nie je slovom, ktoré vám príde na um medzi prvými. „Hojdačky“ či „odzemky“ tu stále sú, v pomere k ostatným elementom však predstavujú skôr zdravú dávku okorenenia do extrému ťahaného death metalu, ktorý si po kompozičnej stránke úspešne trúfa na o dosť viac.

Akoby tu viac do popredia vystupovala inšpirácia klasickejším svetovým BDM od 2. polovice 90. rokov, stavajúcim aj na temne znejúcich harmóniách a zlovestne útočných náladách. Ucho potešia „fetusovské“ gitarové zakvílenia a v neposlednom rade fakt, že skupina album nahrala so živým bubeníkom ako členom CA a k celkovému zneniu hudby už nemožno mať výhrady, je živé (taký veselý paradox), autentické, proste brutal death ako z učebnice. V kontexte súčasného diania na časti deathmetalovej scény, obzvlášť tej technickú vybrúsenosť vyznávajúcej, tu veľmi oceňujem fakt, že riffy na tomto albume sú metalové, ani jednu pasáž nevymyslel kedysi za Krčaha kráľa Christoph Willibald, Johann Sebastian, Antonio či niekto ďalší z tejto po zásluhe úctyhodnej spoločnosti.

Pochvalnú zmienku si takisto zaslúži celkom široká škála dobre nafrázovaných growlov a guturálov, ktoré znejú silno a prirodzene, bez nejakých štúdiových kúzlení. V porovnaní s rôznymi extrémistickými kloktačmi a grgačmi súčasnosti až taká „staroškolská“ čistá práca, dokonca zachytíte aj čo-to z textov rozoberajúcich z viacerých pohľadov v prvom rade tému násilia – ako súčasti ľudskej podstaty, aj ako nutkania k nemu, a napríklad sklonu násilne zmýšľať a (chcieť) konať ako akéhosi „nového normálu“ súčasnosti. Popritom dôjde na tému manipulácie, sériových vrahov (Zodiac), mučenia, obraz perverzných krvavých skutkov, také tradičné žánrové inštrumentárium. Pokiaľ nehľadáte za každú cenu niečo treskúco nového, tento po každej stránke dobre urobený materiál z najkrutejšej časti metalového sveta je tu aj pre vás.