Ruská deathmetalová scéna sa začala dávať dokopy po roku 1990, so všetkými neduhmi, s akými sa môžu stretnúť kapely mimo dosahu hlavného metalového diania (aj keď ku koncu Sojuzu už metal nebol vyslovene zakázaný, nejaké skupiny hrali a mnoho starších ruských fanúšikov sov-metal dodnes adoruje nad všetko ostatné) a snažiace sa v plus-mínus stále polototalitnej krajine, ktorá bola po metalovej stránke pre zvyšok sveta skôr ignorovanou exotikou.

Takže mizerné zázemie, nedostupnosť kvalitnejšieho vybavenia, slabé možnosti propagácie, už spomenutý neveľký záujem zvlášť zo strany Západu atď., skrátka žiadna veľká sranda. Napriek tomu tam death- a iné extrémne metalové kapely vznikali už pred vyše 20 rokmi. Niektorým to hralo poslabšie, naopak iné prinajmenšom svetovému podzemiu ukázali, že Rusi vedia tiež, a že proti nim už môže zahrať leda tak vzdialenosť a občas zvuk, ktorý sa niekedy fakt nevydaril – dodnes (asi) mám napr. doma jedno CD od TALES OF DARKNORD, nahrávané voľakde „na Šumiaci“.

Vývoj nezastavíš, je 20 rokov potom, čo sa svet o nejakých ruských kovu smrti zaprisahaných bandách začal dozvedať, a dnes napríklad v brutálnom death metale Rusko disponuje celou plejádou zoskupení, ktoré môžu tým západným hádzať rukavice, nech už sa to týka čohokoľvek od kvality hudby samotnej cez zvuk a celkové prevedenie. A preto niet divu, že po skupinách z tohto kúta sveta začínajú siahať rešpektované vydavateľstvá mimo Matky Rusi (kde je tiež zopár slušných značiek).

O tak trochu prekvapenie sa mi postarali moskovskí KATALEPSY. Tých som si z predošlého albumu „Musick Brings Injuries“ pamätal ako družinu, hrnúcu slamming brutal death metal, v ktorom bolo všetko absolútne v poriadku, ale nejako výrazne ma nezaujal. Ako viete, slam má istú špecifickú šablónu, z ktorej sa umelcom darí vyliezť maximálne tým, že si nahrajú gitary s poriadnym hutným zvukom, nepretriggerujú bicie a okrem hojdačiek občas zaradia aj iné tempo, podľa možnosti rýchle. A nepreženú to s vokálom, takže počúvame poriadny kanálový odtok, nie prasa, ktoré ktosi na panvicu hodil zaživa. Osobitná kapitola bývajú texty, ale tam je niekedy najlepšie si povedať – „nenarobíš nič...“.

Možno aj pre toto vás dokonca z kvalitných slamming BDM z tej – ktorej krajiny najviac zaujme tá, ktorú ste si vypočuli ako prvú (a navrchu je aj tak stále DEVOURMENT – hoci nový album, no, počkajte si na recenziu). V Rusku to teda u mňa vyhrali ABOMINABLE PUTRIDITY, zvlášť s novým albumom. A možno aj kvôli obmedzeniam slamming BDM sa KATALEPSY posunuli ďalej... a tak vydarene, že ich lapili Lindmarkovi Unique Leader Records!

KATALEPSY model 2013 sa slammingu úplne nevzdali, načo by to aj robili, je to dobrá a vražedne fungujúca vec, pokiaľ sa využíva efektívne. Svoj brutal death metal však popri tom začali hrať výrazne sofistikovanejšie, štruktúrovanejšie a pestrejšie. Výrazne pridali na technickom podaní, fines, vyhrávok a sól je tu naozaj dosť, ide o talentovaných hudobníkov, ktorí brutalitu dokážu podať technicky, ale funkčne a príťažlivo, so stálym zreteľom na extrémnosť a tlak. Toto sa od nich môže učiť veľa tzv. technických kapiel, utápajúcich sa v predvádzaní, ktoré vo výsledku vyznie nudne a impotentne.

Hudba tohto ruského kvinteta všetkými končatinami korení v americkom brutálnom death metale, ako keby vzišla z miesta, kde sa zrazila klasika – SUFFOCATION sa na mnohých miestach prepočuť nedajú – a ďalšia generácia, hlavne DEEDS OF FLESH, DISGORGE, FLESH CONSUMED. V jednom momente gitary blbnú skoro ako u RINGS OF SATURN (ktorých prvý album som s gustom „zahodil“, druhý mi tak nejako príde v pohode, sám tomu nerozumiem). V najtechnickejších pasážach môžu pripomenúť aj rusko-amerických MONUMENTAL TORMENT, na rozdiel od nich si však – pochopiteľne – nevymysleli ľudsky nehrateľné pasáže bicích.

Slammujúca brutalita sa objavuje len na niekoľkých miestach, nemajte ale obavy, že budete počúvať nahrávku, ktorá má v extrémnom vyznení nejaké deficity. Pri celkovej prepracovanosti, chytľavosti a v podstate „listener friendly“ vstrebateľnosti je to deathmetalová ukrutnosť so všetkým čo treba, vrátane Jevgenijovho variabilného vokálu, pracujúceho s viacerými polohami. Tu prevládajú hlboké growly a takisto už spomenuté málo ľudské výlevky, pod ktorými slammingy vyniknú vynikajúco.

Zvuk – profesionálny, zvládnutý, hlboký a čitateľný. Mohol by som mať výhrady ku kopákom, miestami sú príliš „moderné“ či „cvakavé, ale kašlem na to, naposledy mi takúto radosť urobili asi UNFATHOMABLE RUINATION a CYTOTOXIN, takže tomu prispôsobím bodovanie.