Veľkosť OPETH sa ukázala v plnej miere napríklad na minuloročnom Brutal Assaulte. Sympatickí Švédi sú metalovou kapelou, sami sa za metalistov považujú a predsa sú celým svojím zjavom a pôsobením nad akoukoľvek zo všetkých metalových škatuliek. Nový album „Pale Communion“ tomu iba nasadzuje povestnú modro-žltú korunku.
Nasledovník dosky „Heritage“ pokračuje v nastolenej ceste smer fusion a jazz-rock a psychedélia 70. rokov. Je však oveľa ucelenejší, kompaktnejší, hutnejší, lepšie znejúci. A paradoxne, stále dostatočne temný a metalový. Je to presne tak, ako hovoria samotní OPETH – naozaj záleží na tom, čo si pod pojmom metal predstavujete.
Ak hľadáte dobrodružnú, miestami priam revolučnú cestu za umne utajenými krásami veľmi komplexnej nahrávky, v prípade „Pale Communion“ ste na správnej adrese. Je zaujímavé, že aj samotní Åkerfeldtovi spoluhráči v rozhovoroch tvrdia, že sa do nového materiálu veľmi dlho dostávali, jeho poslucháčske a hudobnícke spracovávanie je naozaj pomerne náročné.
Jednoducho tu platí staré známe „podľa seba súdim teba“: Mikael je fanatik, ktorý extrémne veľkú časť svojho voľného času trávi zháňaním, triedením, počúvaním či dokonca čistením platní. Starostlivosť o svoju bohatú zbierku veru nepodceňuje. A ako umelec robí hudbu presne takú, aká sa nachádza, prípadne by sa mohla nachádzať v zbierkach iných, rovnako príjemne postihnutých fanúšikov.
Inými slovami, ak ste notorický sťahovač a hltač empétrojok a potrebujete pri posudzovaní kvality nahrávky okamžitý úder na prvú signálnu, toto nie je hudba pre vás. „Pale Communion“ si pýta dlhú cestu autom krajinou na konci leta, posedenie nad bookletom, keď vonku prichádzajú prvé jesenné dažde – jednoducho čas a pozorné štúdium. Ak vás ani potom táto nahrávka nezhltne úplne celých... nevadí, veď na svete je tak veľa výbornej hudby. Nemusíte ľúbiť práve OPETH.
Aj keď tí si neskonalý obdiv metalistov a classic rockerov skutočne zaslúžia. „Pale Communion“ je o hammondoch, opulentných klávesových plochách, frajerských gitarových vyhrávkach a krásnych sólach, komplikovaných a úžasne premýšľavých bicích, no a samozrejme Åkerfeldtovom úžasnom speve. Nikdy mu to nespievalo takto dobre, nikdy neboli jeho vokály takéto pestré, citlivé a zaujímavo vrstvené. Radosť počúvať, skúste napríklad vypäté pasáže v kúsku „Voice Of Treason“.
„Pale Communion“ je nahrávka, ktorá krásne komplexným vystihuje to, čo mám na OPETH najradšej. „Face Of Melinda“, „Harvest“, „The Drapery Falls“, najsilnejšie momenty z albumu „Damnation“, tá atmosféra, nálada, čistá esencia opethovosti tu proste sú a funguje to aj bez deathmetalových ostňov.
Iba pomyselné poslucháčske vrcholy, žiadne slabé miesta, nuda či vata. „River“ ako jednoznačná srdcovka a ukážka toho, ako OPETH znejú v roku 2014. Tá kombinácia hammondu a akustických gitár v štvrtej minúte, čistá slasť! „Goblin“ ako parádny stred nahrávky, inštrumentálny, rozšafný predel veľkých vecí, ktoré sa dejú všade naokolo. Prekvapujúco košatý úvod albumu v podobe „Eternal Rains Will Come“, ktorej slohy mi hrajú v hlave celé dni. Dokonalá definícia súčasného prog rocku s názvom „Moon Above, Sun Belove“. Úžasný groove singlovky „Cusp Of Eternity“. Pokoj, nežnosť a melanchólia v štýle „Damnation“ v skladbe „Elysian Woes“. Grandiózne finále s názvom „Faith In Others“ v duchu filmovej hudby za účasti 22-členného orchestra.
Je tam všetko a je to skvelé. Jeseň 2014 má aj vďaka OPETH nádherný soundtrack. Tisíckrát vďaka, chlapci švédski!