Na úvod musím povedať, že osobne nemám nič proti novému smerovaniu OPETH na posledných troch albumoch ich druhej éry. Práve naopak, túto trojicu nahrávok považujem za veľmi vydarenú a stále si ich rád vypočujem. Na druhej strane mám dlhodobo problém s tým, ako M. Åkerfeldt svoju „tvrdú“ a zásadnú tvorbu znevažuje v štýle, že ho to nikdy nebavilo, necítil sa naplnený a growling tam bol len preto, lebo si netrúfal spievať viac čisto. Mám dojem, že nevie preklenúť stále silnú popularitu starých albumov a súčasnú kritiku pôvodných fanúšikov, po chrbtoch ktorých kapela vystúpala na výslnie scény. Negatívne hodnotím aj prezentáciu novinky ako albumu v rodnom jazyku, pričom vyšiel aj v angličtine, aby mal čo najväčší (komerčný) dosah.

„In Cauda Venenum“ nebudem hodnotiť v kontexte minulosti, ale aktuálneho smerovania a vízie kapely, respektíve jej frontmana. Chápem snahu o čo najprepracovanejšie aranžmány a progres, na druhej strane tentokrát cítim aj kalkul o čo najväčší záber do nových komerčne zaujímavejších sfér. Celkovo som skôr sklamaný než nadšený, aj napriek množstvu momentov, ktoré stoja za to. Zabalené sú viac než často do kŕčovitej snahy posunúť sa za každú cenu ďalej.

Pritom album začína vcelku slušne, Åkerfeldt spieva (opäť) najvýraznejšie za celú svoju kariéru, ide do množstva polôh, jeho skvelý čistý vokál nahrávku doslova ťahá. Oproti minulosti znateľne ubudlo gitarových pasáží, ktoré boli nahradené obrovskými orchestrálno - klávesovými plochami. Výrazný rockový kúsok s príchuťou kovu zostal snáď len v podobe „Heart In Hand“ a čiastočne „Charlatan“, na druhej strane spektra sa ocitá „The Garroter“, ktorý mi progresívne lezie na nervy. Celkové odľahčenie je patrné už v „Dignity“, ale stále tu máme ambiencie a výlety do alternatívnych prúdov vyvážené dostatkom melodicky zaujimavých motívov.

Pseudo symfonický podkres „Next Of Kin“ s preexponovanými chórmi, so záverom ktorý nevie kedy skončiť, nepovažujem za dobre kompozične zvládnutý. Rozdrásané sluchy zachraňuje vydarená „Lovelorn Crime“, avšak tieto zasnené veci vždy OPETH išli. Zostáva to však s pocitom, že sme to tu mali už aj v lepšej podobe, spomeniem snáď len „Burden“, „A Fair Judgement“. Druhá polovica albumu trpí Åkerfeldtovým megalomanstvom ešte viac a pomedzi motívy a melódie, ktoré zachovávajú charakter sa dostáva až príliš veľa ťažko vstrebateľných a príliš pompéznych motívov narúšajúcich kontinuitu skladieb. V mnohých harmóniách je cítiť až neoriginalitu, ten akože desivo uspávankový motív sa cituje na albumoch OPETH až pričasto. Na samotnom albume ho nájdeme v polovici „Dignity“, „Universal Truth“ ako nosný motív v  „Continuum“, plus pár ďalších menej nápadných miest. Na starších albumoch ho nájdete napríklad v závere už spomenutej „A Fair Judgement“.

Zvukovo a produkčne je „In Cauda Venenum“ až príliš jemný, uhladený, povedal by som nevýrazný, klasické nástroje prevážené v prospech orchestrácie, vokálov a rôznych ambiencií. Zvyšok kapely je doslova skrytý za touto dekou, čo pri kvalite zostavy považujem za obrovskú škodu. Chápem v tomto smere zámer, ale je to niečo s čím sa subjektívne neviem stotožniť.

To, že niečo nie je v poriadku, ukazuje aj fakt, že v celej stopáži neviem nájsť veľa momentov, kde by som jednoznačne vyzdvihol inštrumentálnu prácu Martina Axenrota ako aj Martina Mendéza. Mám pocit, že obaja sa museli pri nahrávaní dosť nudiť. Dvojjazyčné vydanie nahrávky vnímam ako komerčne pokrytecké, úplne stačilo vydať švédsku alebo len anglickú verziu. Rovnako vnímam znevažovanie energickej a vzrušujúcej starej tvorby v snahe obhájiť mdlú súčasnosť paradoxne recyklujúcu 50 rokov starý hard rock. Novinku môžem kladne hodnotiť len za niektoré momenty, ako celok je to pre mňa snáď najslabšia záležitosť od OPETH.