Je ľahké upútať pozornosť, ak v čase vypaľovania kostolov a vrážd v mene black metalu drhnete jeho surovú podobu, používate pohanskú tématiku, nazvete sa snáď najnórskoblackmetalovejšie, ako to len ide a ešte k tomu vás vydáva zahraničná firma, ktorá vydáva aj BURZUM. Je ešte ľahšie o túto pozornosť prísť, pokiaľ svoju kariéru pokračujete omočením si nôh v post-doom metalových vodách a veľkým skokom do avantgardného vzduchoprázdna. A ešte k tomu sa zistí, že váš spevák robil pred pár rokmi rozhovor s uväzneným Vargom Vikernesom pre akýsi fanzin, v ktorom si z neho uťahoval. IN THE WOODS... mali od hlavného nórskeho diania vždy ďaleko. Ich domovský Kristiansand leží na najjužnejšom konci krajiny a rovnako vzialené boli tiež ich postoje k typickým severským stereotypom.

Pre "HEart Of The Ages" však platí v princípe to isté, čo pre väčšinu debutov zlatého nórskeho blackmetalového obdobia. Zo všetkého najviac na ňom počuť konštruktívnu naivitu. Kapela si na svoje plecia berie siahodlhé kompozície založené na pieskových gitarách a ezoterických syntetických zvukoch, epickú dramaturgiu a naturistické texty s náznakmi pohanskej pseudofilozofie – častokrát typicky viac, než je schopná uniesť. No rovnako ako veľa jej kolegov, aj ona z toho dokáže krásne insitne vykorčuľovať. Hoci tá epickosť a preveľká plocha naplno funguje len u dokonalej úvodnej dvojici skladieb, konštruktívna vlastnosť tejto naivity pomáha vystavať fantastický album s podobným efektom ako umelecké filmy. To, či sa uňho budete nudiť, je len o vašom "state of mind". „HEart Of The Ages“ môže byť typický príklad severského black metalu, rovnako ako typický príklad netypického prístupu a cesty naprieč žánrami a najmä históriou rockovej hudby. Dokázal by si niekto predstaviť nórsky pohanský black metal, ovplyvnený tvorbou PINK FLOYD? Citácia "Comfortably Numb" v skladbe "A Gothic Romance" od CRADLE OF FILTH vám poskytne iba veľmi obmedzenú predstavu. Napravia ju prevažne pomalé bicie Andersa Kobra, insitný nádych psychedélie, pretavený okrem netradičných zvukov najmä do absurdných doom metalových litánii a art-rockom zaváňajúce ambientné plochy. Veľká časť skvelého dojmu z "HEart Of The Ages" stojí na znalosti neskorších albumov. Až keď viete, ako to IN THE WOODS... so svojou hudbou, postojom a inšpiráciou mysleli, naplno vám dojde, čo za masterpiece vytvorili už na svojom debute – prestanete o ňom premýšľať len ako o bizarnom strete BURZUM s riffmi a harmóniami raného britského doom metalu. Navyše, v mnohom Transitova partička pripomína ULVER. Kým však Ryggovcom trvalo celé tri roky, aby po „Nattens Madrigal“ prišli s Williamom Blakeom, IN THE WOODS... vydali v roku 1995 pagan blackový „HEart Of The Ages“ a o rok neskôr už na sedempalcovom EP prerábali JEFFERSON AIRPLANE.

Jediný nedostatok tohto albumu tak zostáva len v betaverzii "Mourning The Death Of Aase". Synne Larsen prišla do kapely neskôr a bol to až jej famózny koloratúrny soprán a prearanžovanie bezcieľne sa motajúceho intermezza na dramaticky dokonale vygradovaný príbeh, ktorý z neskoršej verzie tejto skladby spravil zhudobnenú dokonalosť (a paradoxne zároveň odkryl veľkú podobnosť s "The Great Gig In The Sky" od... koho iného).

Debut IN THE WOODS... je na úplne opačnom konci neskoršej tvorby celej kapely i jej členov jednotlivo. Jan Kenneth dnes spieva u priamočiaro rockových SOXPAN a bubnuje v garážovej kratochvíli BLACK BONE CHAPEL. Anders Kobro do našich končín naposledy zavítal ako bubeník CARPATHIAN FOREST, najdlhšie z pôvodných členov ITW vydržal u ich oficiálneho nástupcu GREEN CARNATION. Dvojičky Botteriovci po rozpade kapely prišli so zopár sólovými pokusmi, off-record, skladba „Crying In The Chapel“ (nájdete ju napríklad na kompilácii Karmakosmetix records, ktorá bola zdarma priložená k živáku „Live At The Caledonien Hall“) je jedna z najhorších skladieb, akú som v živote počul. To, čo sa neskôr rozvinulo v košatý strom multižánrových osudov, má svoje polozabudnuté, prapôvodné korene tu. V srdci vekov.

Thorn
27.10.2007

Ak vynechám výborný rozlúčkový živák, paradoxne pre mňa IN THE WOODS... začínajú aj končia na "HEart Of The Ages". Práve ona naivná blackmetalová prísada, ktorá chýba vo všetkom, čo títo Nóri pustili do sveta neskôr, je tým, čo tento album odlišuje a korení. Už v roku 1995 ju IN THE WOODS... totiž namiešali do prazvĺáštneho cesta umieseného z vplyvov snáď všetkých odnoží rocku naprieč žánrami a časom, s inšpiráciou (nevedomky či schválne?) priznanou takmer doslovným citátom motívu z "Epitaph" od KING CRIMSON.

Mimochodom, "HEart Of The Ages" je jedným z mála metalových albumov z polovice deväťdesiatych rokov, ktoré bez nostalgiou poháňaného premáhania dokážem počúvať aj dnes -- napriek tomu, že som sa k tomuto CD dostal až takmer desať rokov po jeho vydaní.