Ľudia často vravia o strachu zo zmien
Lenže ja mám strach z toho, že všetko ostane po starom
Pretože túto hru nikdy nevyhráš
Ak zostaneš na jednom mieste príliš dlho stáť
(„Jesus Of The Moon“)
Zdalo sa, že to Nick Cave dokope v polohe starnúceho básnika, brblajúceho temné, tiché a pomalé piesne do pohára s červeným vínom. Lenže ajhľa! Dvojalbum „Abattoir Blues/The Lyre Of Orpheus“ čo-to naznačil a hlučný bočný projekt GRINDERMAN naplno odhalil Nickovu druhú pubertu, akoby nastupujúcu symbolicky v rok oslavy päťdesiatky. O rok neskôr má Cave nevkusné švihácke fúziky, diváka opäť praží ostrým pohľadom cvoka a pocit z návratu éry vyšinutosti pečatí nespútaným albumom „Dig, Lazarus, Dig!!!“, najlepším od štrnásť rokov vzdialeného „Let Love In“.
Prirodzene, rozšírené zreničky a temer hmatateľný strach, ktorý dokázal vyvolať posluch „Avalanche“ z debutu „From Her To Eternity“ alebo „The Mercy Seat“ z vynikajúceho albumu „Tender Prey“ sa nedostaví, i tak však „Dig, Lazarus, Dig!!!“ okamžite upúta energiou, ktorú zo seba tak etablovaný umelec (ehm), akým Nick Cave je, opäť dokázal dostať. Mám celoživotnú slabosť pre hviezdy, ktoré počas celej kariéry neuhli z vlastného smeru; „Dig, Lazarus, Dig!!!“ navyše po „len“ povinne kvalitných nahrávkach „The Boatman’s Call“, „No More Shall We Part“ a „Nocturama“ prináša tak potrebný čerstvý vzduch. Ak na „Abattoir Blues/The Lyre Of Orpheus“ Cave vetral cez opatrne pootvorené okno, na novinke cítim a počujem prievan cez vykopnuté dvere.
53 minút a 43 sekúnd „Lazara“ necháva dostatočný priestor THE BAD SEEDS. Sedemhlavú kapelu je počuť vo vítanej role divokého barového ansámblu, šľapajúceho v pozadí, punkovo rozvŕzganého a hlučného, no v konečnom dôsledku hrajúceho pre svojho frontmana. Titulná, hneď úvodná skladba prekvapí práve množstvom zvukov, ktoré sa za v podstate triviálnou, šliapavou melódiou skrývajú. Podmaz pre deklamovaný príbeh o novodobom Lazarovi z New Yorku nepúta komplikovanosťou, ale dynamikou a pestrosťou.
Hneď nasledujúca „Today’s Lesson“ potvrdí, ako veľmi v Anglicku usadený Austrálčan Nick Cave čerpá z odkazu sedemdesiatych rokov – nielen kvôli zvuku organu – a amerických hudobných tradícií (konieckoncov aj Caveov nedávny ponor do sveta filmu sa nesie v znamení moderných westernov „The Proposition“ a „The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford“). Toto je moderné retro v najlepšej možnej podobe, eklektické, originálne a vtipné. Texty sú opäť len voľným prúdom rozkmitaných myšlienok a kolážou zlepenou v dyslektickom štýle do celku plného ampersandov, výkričníkov a kapitálok. Dôležité je, že na tejto vlne sa Cave dokáže udržať po celú stopáž albumu. Brzdový pedál je vhodne použitý v „Moonland“ (zase ten organ!) či vynikajúcej „Midnight Man“, „Night Of The Lotus Eaters“ pripomenie mantrické skladby raných THE BAD SEEDS, zlovestne sa prevaľujúce v zajatí repetitívnych figúr. Nick Cave z rokov 1997 až 2003 príde na um v „Jesus Of The Moon“ – ako korenie táto pieseň funguje znamenite, obzvlášť po jednom z vrcholov, ktorý prichádza v rytmickom, svojskom lovesongu „Lie Down Here (& Be My Girl)“ s ostrou gitarou a skvelým krčmovým zborom. „Spravím si milión takých, ako ty/a každá jedna bude moja/(tak si ľahni a oddaj sa mi)“. Nedá sa obísť ani ironická, uletená „We Call Upon The Author“: verš „I feel like a VACUUM CLEANER!!! A COMPLETE SUCKER!!!! (it’s fucked up and he is a fucker!)“ sa vzdorne bráni pokusu o preklad, no ako ilustrácia poslúži viac, než dostačujúco.
Skrátka a dobre, valcujúci THE BAD SEEDS a excentrický Nick Cave sú tu opäť vo forme z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, so slušným zázemím a tvorivou energiou na rozdávanie. Zborové hurá!, ktoré sa nesie z hrdiel recenzentov po celom svete môže byť nečakané, no je úplne zaslúžené. A možno nie je náhoda, že rovnako vynikajúcu dosku nedávno vydali EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, vedení bývalým členom THE BAD SEEDS Blixom Bargeldom. Pri počúvaní takýchto albumov ma hreje vyhliadka, že mám pred sebou ešte dvadsaťpäť rokov mladosti. Len to nezakríknuť.
Foto: Angela Wylie
