Kto by to bol kedy povedal, ako ďaleko zavedie múza dve ústredné postavy niekdajších nádejí AT THE DRIVE-IN, Bixler-Zavalu a Rodriguez-Lopeza. Dvojica hudobníkov, ktorá po rozpade dobre rozbehnutých AT THE DRIVE-IN prišla na debutovom EP „Tremulant“ s niečím tak veľmi odlišným od predchádzajúcich počinov, vydáva začiatkom tohto roku už štvrtú radovú nahrávku a medzičasom sa oprávnene zaradila k najživelnejším a možno najväčším rockovým kapelám súčasnosti. Súčasná podoba THE MARS VOLTA je výsledkom niekoľkoročnej cesty lemovanej doposiaľ asi najprístupnejším debutom „De-loused In The Comatorium“ pod taktovkou legendárneho Ricka Rubina, nekontrolovateľným a ťažko stráviteľným „Frances The Mute“ a jeho vzhľadom na ešte extrémnejší obsah prekvapivo príjemným nasledovníkom „Amputechture“. Za ten čas sa kapela tešila tradičnej zmesi prehnaného hype i zatracovania, nekonečným koncertným šnúram povestným častými strhujúcimi improvizáciami, drogovými excesmi, ktorým podľa rôznych klebiet stále nie je definitívny koniec, a čo je hlavné, v súčasnosti málo vídaným extrémnym návalom kreativity (v súčasnosti je údajne hotový materiál na ďalšie dva albumy) – všetko aj v zmysle smutne známeho hesla „sex, drugs and rock ‘n‘ roll“.
„The Bedlam In Goliath“ predstaví THE MARS VOLTA tak ako ich už roky poznáme, všetko typické pre predchádzajúce albumy je tu opäť v nezameniteľnom podaní (áno, aj teraz vypomáha John Frusciante), mení sa len pomer ich vzájomného zastúpenia v priebehu celej hracej doby. Súčasne ide o ich možno najtvrdší a najrýchlejší počin, na čom má nepopierateľný podiel nová krv v podobe mladého Thomasa Pridgena na dlhodobo problematickej bubeníckej stoličke. Pridgen celý čas svojou intenzívnou a nápaditou hrou neustále poháňa všetkých spoluhráčov rýchlo a ešte rýchlejšie vpred. Zvyšok vedený Cedricom (tento krát sa našťastie vyhýba extrémnym hlasovým polohám) na základoch chaotických Pridgenových pavučín vstupuje do odvážnych exhibícii často na hrane stráviteľnosti, z ktorej dávajú vydýchnuť občasné a vzácne zvoľnenia. Nechýbajú ani tradičné súboje Omarovej gitary s Gonazálesom trápenými dychovými nástrojmi. Napriek všetkému zanecháva „The Bedlam In Goliath“ už po prvom zoznámení množstvo zapamätateľných dojmov. Komplikovaná štruktúra a mnohovrstevnosť jednotlivých skladieb aj celého albumu splýva v miestami až pesničkovú hitovosť. Rôzne zvukové experimenty a sample sa oproti predchodcovi držia decentne viac v pozadí a jemná, doslova chirurgicky presná práca dvojice Hinojos – Owens robí niektoré momenty dokonalými. Vedľa viac spievajúceho Cedrica prispelo k lepšej prístupnosti nového materiálu aj delenie do rozumnejšej a kratšej stopáže jednotlivých skladieb. Latino prvky majú tradične priebežné zastúpenie, novinkou sú blízko východné sláčikové motívy, sprevádzajúce v súvislosti s rôznymi udalosťami medializovanú „Soothsayer“. Avšak vyzdvihnúť jednotlivé veci na úkor zvyšku by nebolo fér, nakoľko každá zo zaznamenaných skladieb sa vyznačuje silnými motívmi a vydarenými nápadmi.
Nie je tajomstvom, že THE MARS VOLTA neprinášajú v podstate nič nové, objaviac sa v sedemdesiatych rokoch, mohli by pohodlne zvádzať vyrovnané súboje o nielen progrockový trón. V súčasnosti ich robí zaujímavé práve ich balenie už dávno počutého do opäť vzrušujúcej podoby, na míle vzdialenej pokusom takzvaného súčasného progresu prezliecť klasické klišé do modernej škatuľky, ktorou sa stávajú prístupnými pre širšie publikum. V súčasnosti už nájdete len skutočne málo veľkých kapiel, vo vnútri ktorých funguje takáto ukážková muzikantská chémia s výbušnými kombináciami. THE MARS VOLTA v roku 2008 a opäť výborní.
