Stúpenci avantgardného byrokratizmu, 90-stupňových uhlov, v smogu prebleskujúceho slnka odrážajúceho sa v tvárach železobetonových molochov pokrytých sklom… Krátky pohľad na kríženca artistov zídených pod parodickým názvom „Vek Ticha” poskytujúcim nejedno zamyslenie nad jeho podstatou. „Mená” ako Hellhammer, Lazare, alebo Winter môžu byť samé o sebe lákadlom priťahujúcim pozornosť, no nie definitívnou zárukou kvality celku.

Fakt, že sa nesporný potenciál nepodarilo využiť, je možné hneď vyzdvihnúť z hmly očakávaní. Stávka kvality tentokrát padla na neotrelý koncept. A práve tento je najpríťažlivejším artiklom „Zrýchlenia“. Polemika, či mu bola inštrumentálna časť prispôsobená s umeleckým úmyslom, alebo to bolo naopak, alebo myšlienky protagonistov skĺzli len k finančným tokom sú zrejme namieste, no len ťažko je za ne preniknúť objektívnejším prístupom. Tvorby domovských kapiel pestrého line-upu znalí si budú vedieť dať výsledný obraz mechanistického diela rýchlo dokopy, ja si ho dovolím len doplniť o všeobecné dojmy a postrehy. Oprostiac sa od polemiky nad pôvodnými skladateľskými zámermi, musím povedať, že celkový koncept je jednoznačne veľmi neotrelý a originálny o samotnej hudbe sa dá povedať len to, že sa žiaľ plazí presne v jeho línii. V línii strnulosti a mechanickej presnosti, kde sú všetky nástroje a hudobné elementy zbavené emócií a posunuté len do beztvarej technokratickej šede. Príťažlivé? Ano, z istého pohľadu áno, kombinácia prísnej rytmiky pána Hellhammera a kvintových hutne až temne znejúcich riffov tiež spoliehajúcich viac na rytmickú, než na melodickú zložku, vie byť zaujímavá.

Zaujímavo vyznievajúca v súlade s klávesovými výbehmi smerujúcimi občas až niekam k baroknej hravosti a kvalitného v jednej rovine položeného vokálu. Spestrenia v podobe užitia až samplov rôznych klasických nástrojov až postmoderných samplov sú v prípade „Acceleration“ viac než časté. Pri pozornom posluchu neuniknú, ale z celkového pohľadu dopadáme na ostrie čepele v podobe povestného slovka „ale“... Vďaka tomu sú spomínané pozitíva utápané práve v spomínanom šedom šate s nádychom moderného surealizmu... Kompozície môžu vyznievať plocho a po poslednej sekunde albumu sa môže dostaviť pocit prázdnoty. Ak môžem povedať o vokáloch pána Lazara, že sú v momentoch veľmi žiarivé, ale ako celok sú postavené len do akejsi jedinej polohy, tak to vlastne môžem aplikovať na všetky ostatné hudobné zložky. Umelecký zámer?

Jednoznačnú odpoveď neviem položiť. Ja som osobne našiel veľa zaujímavých momentov, ku ktoré oblažujú môjho ducha a dokážu zapôsobiť celkom osobitým dojmom. Za všetky spomeniem výbornú „The Concept Of Haste“ s dusivými gitarami, alebo naopak mäkkú s akustickým nádychom pretkanú „90 Degree Angles“, respektíve záverečnú kompozíciu blížiacu sa svojím poňatím až k hraniciam filmovej hudby. Cítim skutočne v tejto hudbe hlavnú ideu skrytú za ňou, alebo je to len prelud? Syntetický, vypočítaný, vyfabrikovaný?