ANTIMATTER, dieťa Duncana Pattersona, ktorý sa výrazne podpísal pod tvorbu britských post-doomerov ANATHEMA, sa má čulo k životu. Po rozchode s bratmi Cavanaghovcami a spol. vydal Duncan dva albumy. Prekvapivo priemerný a nevýrazný „Saviour“ a v mojich očiach a ušiach vydarenejší „Lights Out“. Medzi nimi zapadnuté, ale o to zaujímavejšie, je recenzované dielko, živák zaznamenaný vo francúzskom Lille v piaty októbrový deň roku 2002...
Čo túto dosku robí interesantnou, je fakt, že ide tak trochu o unplugged ANATHEMY. Kmeňová dvojica ANTIMATTER v zložení Patterson – Moss je totiž na rozdiel od zvukovo opulentných štúdioviek doplnená iba prekvapujúcim hosťom, Dannym Cavanaghom (ku ktorej kapele patrí snáď uvádzať netreba). Trio obsluhujúce gitary (Cavanagh, Moss), basu (Patterson) a klavír (Cavanagh) sa v symbióze s kvalitným vokálom Michaela Mossa postaralo o prekvapivo na dreň osekané verzie skladieb z debutu „antihmoty“, obohatené trojicou pochádzajúcou z „Alternative 4“ a jedným kusom z „Eternity“, teda z albumov z portfólia Duncanovho predošlého pôsobiska.
Celý koncert je hrubým, neupravovaným low-cost záznamom z mixpultu, napriek tomu je zvuk znesiteľný, čistý (až na pochopiteľne potlačený potlesk publika, ktorý však dodáva nahrávke punc komornosti, príjemnej „malosti“ a autenticity). Dominantou je Mossov kvalitný, čistý spev (z času na čas zdvojený Dannym), hra gitár je oprostená od efektov a klávesové party sú zjednodušené na síce menej pompézny, ale o to naliehavejší a krehký zvuk piana.
Po úvodnej, bolestnej a minimalistickej „Lost Control“ sa v pätici skladieb zo spomínaného „Saviour“ nálada posunie do klasického, aj keď trochu ponurejšieho, „nezapojeného“ rockového štýlu, a odhaľuje, že moderný zvukový háv ich štúdiovej verzie je možno zbytočným flitrom, ktorého trblietanie len odpútava pozornosť od výborne vystavanej, v dobrom slova zmysle pesničkovej štruktúry. „Over Your Shoulder“ je middle-of-the-road gitarovka, „Psalms“ si napriek akustickému šatu zachoval pôsobivú trip-hopovú atmosféru, „Going Nowhere“ zabrúsi až kamsi do folku a „Saviour“ sa od GARBAGE evokujúcej polohy z albumu vzdialil na míle, bez toho, aby pri prearanžovaní utrpel akúkoľvek úhonu.
„Live @ K13“ určite nie je šokom v žiadnom slova zmysle, je „len“ jedným z tých vzácnych živákov, ktoré dokonale prenášajú náladu zo živej interpretácie na poslucháča jej záznamu, nesnažiac sa o ilúziu na koncerte beztak ťažko dosiahnuteľnej dokonalosti. Zdá sa, že Duncan Patterson našiel dokonalý priestor na sebarealizáciu v nehvieznom ANTIMATTER, brázdiacom zapadnuté kluby – a to je len dobre. Napriek tomu, po doznení tichých „Destiny“ a „Eternity part III“ jeho odchod z ANATHEMY trochu zamrzí...
(fotografie pochádzajú z antimatter.free.fr)