Ešte pred zhliadnutím „Narnie“ som opatrne tipoval, že nebyť veleúspešnej trilógie sfilmovaného „Pána prsteňov“, zrejme by nič podobné – aspoň nie v rovnako výpravnej forme – nikdy nevzniklo. Tak, ako Batmani a Spidermani potiahli na svetlo všetkých tých X-menov a Catwomen, vzostup filmových verzií najklasickejších diel fantasy vyzeral byť otázkou času. Skeptik by povedal, že výber „Narnie“ je záležitosťou premysleného marketingu. C. S. Lewis má k Tolkienovi blízko nielen témou kľúčového diela, dramatické zostrihy finálnej bitky o Narniu nápadne pripomínali „wetalizáciu“ súbojov o Helm’s Deep, či Minas Tirith.

Narnia je v skutočnosti o dosť rozprávkovejšia. Svet fantázie je v nej únikom z Británie bombardovanej nacistami, hlavným hrdinom už nie je zaobalená nevinnosť nedorastených polčíkov ale rovno nevinnosť detská – čím mladšia, tým zásadnejšia. Otec štyroch súrodencov bojuje vo vojne, ich matka ich pred bombami pošle do bezpečia anglického vidieku. Dostávajú sa do tajomného starého domu, obývaného dobráckym profesorom a jeho staropanensky protivnou domácou. Vo filme to zatiaľ ubieha približne podobnou rýchlosťou ako v tejto recenzii. Hra na schovávačku, objavenie starej skrine – brány do iného sveta – stojí na počiatku klasického príbehu o fantastických bytostiach, rozprávkovej ríši ohrozenej (tentokrát oveľa konkrétnejším) zlom a naivnom hrdinovi, ktorý sa (tentokrát až príliš rýchlo a kostrbato) stane hrdinom a záchrancom všetkého toho ideálneho a dobrého. Takmer jedenásťhodinová línia Jacksonoviek tu prebehne behom klasickej filmovej dvojhodiny.

Komukoľvek by sa zdalo nefér porovnávať Narniu s Pánom prsteňov, odkázal by som ho na zhladnutie filmového diela, ktoré samotné sa vizuálnou inšpiráciou rozhodne netají. Odovzdávanie dejovo kľúčových rozprávkových zbraní a artefaktov, ktoré namiesto Galadriel (odkaz na rozšírenú DVD verziu Spoločenstva prsteňa) tentokrát obstará Santa Claus (na plátne je to len o máličko menej humorné, než ako to vyznieva tu), vizuálne ponášky (jazda kamery ponad utekajúcich hrdinov, prenasledovaných Ľadovou kráľovnou), o finálnej bitke ani nehovoriac. Tvorcovia zariskovali, pretože v prípade úspechu by priniesli (držiac sa knižnej predlohy) nápadité, no zároveň originálne vztyčné podobizne na Jacksonovu trilógiu. V skutočnosti ich snaha vyznieva len ako plus pre Pána prsteňov. Peniaze a technológie skutočne nie sú všetko, podstatný je nápad.

Filmová „Narnia“ najviac trpí na príbeh. Snahu spomenúť čo najviac z knižného spracovania pochováva krátka minutáž. Opäť mi to nedá neporovnať s LOTR, ktorý v tomto smere ukazuje oveľa väčší zmysel pre vyváženosť a umnú filozofiu radšej neukázať, ako ukázať neúplne. A pritom stačí málo, rozdiel medzi vyobrazením psychiky Uruk-hai a osobnostne dvojrozmerných minotaurov (zastupujúcich elitných bojovníkov zla) je v prítomnosti (resp. neprítomnosti) niekoľkých naozaj krátkych predstavujúcich sekvencii. To by však ani tak nevadilo, horšie je to s naratívnosťou príbehu, ktorá absolútne nedáva priestor fantázii (v kontexte žánru fantasy zrejme najhorší možný „kompliment“). Dramaturgia nás vedie za ručičku touto zrýchlenou prehliadkou sveta C. S. Lewisa priamo a nekompromisne, dôraz dáva na „podívanou“ a najmä (zrejme vada už knižnej predlohy): zápletky sa až príliš často končia akýmsi vyfantazírovaným „deus ex machina“, postrádajúcim ak už nie logiku, tak minimálne snahu o čosi prekvapivejšie.

„Narnia“ je príjemnou rozprávkou na oddych. Uprostred záplavy násilia a vulgárnosti je politicky korektnou alternatívou a navyše je aj tak trošku kresťansky výchovná, čo ale trkne skor tým pokročilejším znalcom Biblie (kresťanská interpretácia diel C. S. Lewisa je mimoriadne častá, - pozn. Thorn). Kritici jej vyčítajú sexizmus, pretože arcizlo stelesňuje žena a dobrácka a roztomilá teta bobrica im je zrejme chabou náplasťou na spoločensky vyspelé predstavy počiatku 21. storočia. V skutočnosti sú tieto detaily zanedbateľné Jediná diagnóza, ktorou film trpí je fakt, že liga, za ktorú hrá, má momentálne až príliš silného lídra.