Priznám sa, že PRIMAL FEAR som prestala výraznejšie sledovať po ich druhotine „Jaws Of Death“. Nie že by sa mi ich muzika odrazu znepáčila, ale zdalo sa mi, že kapela sa až príliš kŕčovito drží osvedčeného receptu. Albumy síce nikdy neskĺzli pod istý štandard, čo by bolo v prípade ostrieľanej dvojice Sinner/Scheepers skutočne zahanbujúce, ponúkali však vždy len priemyselne dobre zvládnutý materiál bez toho, že by vzbudzoval výraznejšie emócie.

To sa už v žiadnom prípade nevzťahuje na dosku „Seven Seals“, ktorú Nemci vydali prekvapivo len rok po predchádzajúcom počine „Devil’s Ground“. Hneď úvodná „Demons And Angels“ s dramatickým nástupom, vkusne zapracovanými klávesmi a atmosferickým intermezzom dáva tušiť, že PRIMAL FEAR sa tentokrát posnažili o niečo viac. „Rollercoaster“ síce predstavuje do istej miery power metalovú odrhovačku, ale vďaka jej chytľavosti a ráznym thrashovým riffom sa z nej okamžite stáva skvelá koncertná hitovka. Rovnomenná „Seven Seals“ predstavuje opäť návrat k dramatickosti. Nesie sa v strednom tempe s dominantným klávesovým motívom. Kapelu práca s atmosferickosťou očividne nadchla, pretože neváhala a použila ju i v nasledujúcej „Evil Spell“. Z nej sa v konečnom dôsledku vykľuje poriadne našlapaný melodicky thrashový odpaľovák. „Immortal Ones“ odzrkadľuje typickú tvár kapely, napriek tomu do konceptu albumu skvele zapadá. So šestkou nazvanou „Diabolus“ prichádza zároveň aj najlepšia vec celého albumu vôbec. Skladba pôsobí akoby bola vytrhnutá z metalovej opery. Je natoľko strhujúca, že človek pri jej počúvaní intenzívne prežíva každučkú sekundu a Ralfovi verí každé zaspievané slovo. Klobúk dolu, takýto majstrovský kúsok očakával od PRIMAL FEAR asi málokto. „All For One“ s kontrastným pomalším introm a úderným thrashujúcim zvyškom skladby ponúka plynulé premostenie k zádumčivej „Carniwar“. Tá je predovšetkým veľkou výzvou pre Ralfove halfordovsky znejúce hlasivky. Hoci nasledujúca „Question Of Honour“ začína klišovitým hrmením a otrieskaným „tralala“ motívom, zaujme najmä inštrumentálnymi vyhrávkami a v istej časti i spevovými postupmi evokujúcimi SYMPHORCE. Lyrická „In Memory“ odhaľuje nezvyčajnú polohu Ralfovho hlasu a je výborne vystupňovaným záverom albumu.

PRIMAL FEAR teda skutočne milo prekvapili. V rámci na nápady chudobného a hudobnými subjektami presýteného štýlu, akým sa power metal, žiaľ, za posledné obdobie stal, dokáže album formátu „Seven Seals“ ešte o to viac potešiť. Myslím, že nebudem vôbec strácať čas, ak si v budúcnosti na PRIMAL FEAR z času na čas opäť posvietim.