V dnešnej dobe už klasickému death metalu nevenujem toľko pozornosti ako kedysi. No keď ma postihne nostalgia a rozhodnem sa siahnuť po nejakom produkte tohto štýlu, vyberám si veci, ktoré viac či menej z tejto škatuľky vybočujú. Album „Sublime Dementia“ z dielne Francúzov LOUDBLAST presne spĺňa tieto kritéria. Ide síce o death metal, určite nie však klasický a pravoverný. Vybočení je na ňom dosť na to, aby ma to bavilo ešte aj dnes a zase ich nie je priveľa, aby sme album museli zaradiť inam.

LOUDBLAST vznikli v roku 1986 a rok po svojom vzniku vydali split LP „Licensed To Thrash“ s nemenej známymi Francúzmi AGRESSOR. V roku 1989 sa dočkali vlastného debutového albumu „Sensorial Treatment“ a dva roky na to jeho nasledovníka „Disincarnate“. Musím sa priznať, aj keď som tieto albumy v deväťdesiatych rokoch dosť počúval, už si ich veľmi nevybavujem. Podľa toho, čo si spomínam, išlo o jednoduchší death metal s thrashovými vplyvmi. Avšak keď v roku 1993 prišli s albumom „Sublime Dementia“, doslova mi spadla sánka. LOUDBLAST týmto dielom siahli až na dno svojich schopnosti. „Sublime Dementia“ obstojí aj v porovnaní s dnes vydávanými death metalovými doskami po zvukovej, no hlavne hudobnej stránke. Svojou ďalšou produkciou ma Francúzi už nepresvedčili a v podstate som ich prestal sledovať, hoci viem, že „fungujú“ dodnes.

Prejdem však k samotnému albumu. Prvý song „Presumption“ je v podstate klasický death metal, ktorý ale narúša len občasné použitie perkusií vo forme kotlov a zvonkohry („vietor“). Skvelé gitarové sólo v závere skladby tiež nie je práve klasickým prvkom a podobného (nie rovnakého) sa dočkáme skoro v každom tracku. Použitie death metalového vokálu je obmenené len na chvíľkové akési zachrípnuté recitovanie, no stále ešte nič nenasvedčuje tomu, že by sme sa mohli dočkať aj väčších „šokov“. Hneď v druhej kompozícii „Wisdom... (Farther On)“ sa presvedčíme, že spevák nepoužíva len death metalový chropot. Striedanie klasiky s melodickým recitovaním do menej zbustrovaných pasáži ozvláštňuje tvorbu LOUDBLAST natoľko, že nemôžem inak, ako sa rozplývať blahom. V tejto skladbe už viac vynikne aj práca Hervého Coquerela za bicími nástrojmi, ktorý sa s nimi doslova mazná. Naozaj vynikajúci výkon. Hlavne sa mi na jeho hre páči používanie perkusií, síce len striedme, no vždy na pravom mieste a v excelentnom prevedení. Nasledujúcu o niečo viac ortodoxnejšiu a rýchlejšiu „Turn The Scales“ vystrieda minútu a pol trvajúca „About Solitude“, ktorá by sa namiesto klasickej kompozície dala považovať skôr za akési intro. V tejto „skladbe“ LOUDBLAST použili ženský operný vokál, navyše podkreslený hudbou, ktorá sa určite za death metal považovať nedá. „Intro“ vystrieda song „Subject To Spirit“, ktorý má z celého albumu podľa mňa takpovediac najhitovejšie ambície. Hoci sa v tejto piesni nachádza asi najmenej iných vplyvov, napriek svojej dĺžke v sebe skrýva neuveriteľnú silu a energiu. Nasledujúca „Fire And Ice“ zaujme najmä striedaním hlavného vokálu s „backingovým“, s občasným prechodom do šepotu. Hlavne tu treba pochváliť gitaristov, ktorí nielen tu odvádzajú úžasnú prácu. Ďalšia „In Perpetual Motion“ je najkratšou skladbou, pokiaľ nepočítame „About Solitude“. Ide o inštrumentálku a vyniknú tu hráčske schopnosti všetkých zúčastnených vrátane basáka, ktorého výkon je práve tu počuť najlepšie. Prichádza „Fancies“, druhá v rade čo sa hitovosti týka. Album uzatvárajú posledné dve skladby, našliapaná titulná „Sublime Dementia“ a zvukomalebná „My Last Journey“. Ani jedna nedáva možnosť poslucháčovi nadýchnuť sa, obe zaujmú od začiatku až po koniec.

LOUDBLAST patria medzi skupiny, ktoré písali históriu death metalu a „Sublime Dementia“ je ich vrcholný počin. Aj napriek tomu, že sa nikdy nedostali do takého povedomia ako iné skupiny, patria na pomyselný death metalový Olymp. Za perfektný zvuk, ktorý obstojí dodnes, môžu ďakovať producentovi Scottovi Burnsovi, ktorý v tej dobe ešte nestihol skĺznuť do svojho neskoršieho stereotypu. Nedá mi ešte nespomenúť obal tohto albumu. Neviem síce, kto je jeho autorom, dosť mi však pripomína obaly CATHEDRAL vytvorené Daveom Patchettom. Ak nie je tvorcom tohto obalu on, určite je ním niekto, kto sa tvorbou tohto umelca silne inšpiroval.