Jedna zo slávnych formácií stojacich v polovici deväťdesiatych rokov pri rozmachu doomovo a goticky ladenej metalovej muziky, začínajúca u nemeckého labelu Century Media, ktorý mal nemalý podiel na podpore boomu tohto žánru a zmluvne zastrešoval množstvo vtedy populárnych a neraz na svoju dobu i kvalitných formácii, aj napriek ústupu z bývalých pozícií pokračovala vo vydávaní vyrovnaných albumov. Na prvé počiny nesúce sa v znamení prieniku blackmetalovej atmosféry, doomu i alkoholického opojenia dodnes prisahá nejeden tridsiatnik a prelomový „Irreligious“, ktorý svojho času napriek mizernej anglickej výslovnosti pána Ribeiru ľudia kupovali ako cukor, patrí k základným metalovým albumom minulej dekády a v zbierke mnohých fanúšikov stále zaberá čestné miesto. Tak, ako mnohých súputnikov, ani Portugalcov neobišlo hľadanie nových spôsobov vyjadrovania v podobe výborného rockového počinu „Sin/Pecado“ s rafinovanými textami, alebo experimentovanie s elektronickými vplyvmi na rovnako vydarenom „Butterfly Effect“. A rovnako po vzore väčšiny významných mien atmosférického metalu minulej dekády došlo neskôr na obdobie prieniku všetkých ich tvorivých období, ktoré predstavuje vkusná rekapitulácia, nemajúca núdzu ani o nadhľad pri práci s tradičnými žánrovými klišé v podobe upírsko-romantických tém, nazvaná „Darkness And Hope“ s nevýrazným nasledovníkom „Antidote“. V týchto rokoch poslednou fázou, typickou pre kapely, pôsobiace od spomínaného boomu, je návrat ku koreňom, respektíve k obdobiu najväčšej slávy. Vrátili sa nám napríklad PARADISE LOST i MY DYING BRIDE, hoci každý na inej kvalitatívnej úrovni.

Na „Memorial“ si MOONSPELL vybrali cestu i kvalitatívne merítko posledného počinu MY DYING BRIDE. Z úvodných tónov „Finisterra“ je jasné, že MOONSPELL cestujú v čase poriadne ďaleko. Ribeirov čistý spev ustupuje do ústrania viac než kedykoľvek predtým a o to viac dostáva priestor jeho chropot. Portugalcom nemožno uprieť snahu o pestrosť členením skladieb aj na kľudnejšie momenty („Memento Mori“), väčšina skladieb má podstatne tvrdšiu tvár než je na pomery MOONSPELL zvykom. Zvuk nahrávky, typické použitie kláves, koncentrácia na tvrdosť a temnú atmosféru viac než prvopočiatky vlastnej tvorby evokuje ich po atmosférickej stránke vydarený projekt DAEMONARCH z roku 1998, zachytávajúci niektoré Ribeirove staré texty. Pri skladbách typu „Blood Tells“, „At The Image Of Pain“ alebo „Sanguine“ tak utrie slzu dojatia nejeden pamätník. Poslucháč, právom čakajúci od kapely typu MOONSPELL napredovanie namiesto varenia podľa starých receptov, môže s kľudným svedomím album uprostred vypnúť a radšej siahnuť po niektorej zo starších dosiek. Albumy MOONSPELL ukrývali vo svojej druhej polovici neraz nejednu vec zaujímavú iným spôsobom, než jasné hitovky z úvodu. Vrchol albumu (vzhľadom na obsah relatívny) tak prichádza práve v spojení monumentálnej inštrumentálky „Proliferation“, striedanej hymnickou „Once It Was Ours“ v duchu najvydarenejších vecí z „Hermeticum“, alebo rovnako dvojzáprah inštrumentálnej „Mare Nostrum“ s príjemnou romantikou „Luna“, nesúcou sa v nálade „Darkness And Hope“ alebo lunatického záveru „Irreligious“, ktorú kazí slabučká speváčka. Drvivá väčšina albumu sa topí v priemernosti nápadov, otrepaných postupoch a nepochopiteľnom klišé. Pokiaľ nevlastníte limitovanú edíciu s jedným bonusom, album sa pre vás končí skladbou „Best Forgotten“ a pri jej názve ma v súvislosti s týmto albumom MOONSPELL napadá všeličo...

Dôvody pre ktoré nahrali MOONSPELL práve takýto album plne chápem, po historických zápisoch majú plné právo vyjsť na verejnosť s niečím podobným, čo si svojich priaznivcov nepochybne nájde. Nič to však nezmení na fakte, že „Memorial“ je aj na pomery tvorcov len priemerným albumom vsádzajúcim na otvorenú náruč početných nenáročných más, ktorým bude „Memorial“ vyhovovať nielen z nostalgie. A je naozaj zvláštne ako sa ďalšia kapela, stelesňujúca kedysi vymanenie sa z tradičných klišé a póz, hrdo hlási k tomu, od čoho sa svojou muzikou vždy odlišovala. Ono, za tých dvanásť rokov od vydania „Under The Moonspell“ sa ani publikum príliš zásadne nezmenilo a najlepšie sa stále predáva temnota, pentagramy a paroháče. Najťažší rébus riešim po vypočutí „Memorial“ a to - prečo si tento album pustiť znova? Veľké kapely vedia, kedy odísť, niektorým to trvá dlhšie.