Bláznivá sága kapitána Jacka Sparrowa pokračuje. (Možno) prekvapivý úspech prvého dielu „Pirátov Karibiku“ zrodil daľšiu poctivo naplánovanú trilógiu. Na rozdiel od s čoraz väčšími očakávaniami zápasiaceho Petera Jacksona a jeho boja s interpretáciou „Pána prsteňov“ má Gore Verbinski oveľa voľnejšie ruky. „Prekliatiu Čiernej perly“ sa podarilo vytvoriť si istú „charizmu“, spojiť prvky absurdnej komédie, akčného filmu, historického eposu i lovestory. V nastolenej línii pokračuje aj „Truhlica mŕtveho muža“, do deja ktorej vpadneme v momente, keď zatykač na svatbu plánujúcich Willa a Elizabeth odhalí čosi „divné“ a z oboch spraví opäť štvancov proti svojej vôli.

Tak, ako pred rokom, aj dnes sa stretávame s Jackom Sparrowom v podaní Johnnyho Deppa, ktorý dodáva filmu mnoho z jeho kúzla, i keď svoj register za rok takmer neobmenil. Skvelá scéna na ostrove kanibalov je vrcholným úsekom snímku a odbieha od žánrových klišé až niekam k tradičnej groteske prvej polovice minulého storočia – samozrejme prevedenej do technicky dokonalého trikového sveta. Keira Knightley ako Elizabeth Swann a syn legendárneho piráta Will Turner (Orlando Bloom) dopĺňajú trojicu hlavných hrdinov, z ktorých každý zrejme osloví inú cieľovú skupinu. Príbeh „Truhlice mŕtveho muža“ je napriek takmer trojhodinovej dĺžke filmu menej podstatný a vďaka častým dejovým kotrmelcom takmer nepopísateľný. Navzájom intrigujúci, ale predsa pevne spriaznení hlavní hrdinovia sa šialeným tempom pohybujú v pestrom svete námorníckych legiend, historických reálií a narážok na moderný svet, všetko v honbe za sústavne sa meniacim cieľom, v konečnom dôsledku reprezentovanom truhlicou, skrývajúcou čosi, o čo sa z viac či menej jasných príčin usiluje väčšina obsadenia. Tentokrát je v centre diania legendárny Bludný Holanďan a jeho prekliata posádka, počas desaťročí nútenej služby spolovice premenená na humanoidné morské živočíchy. Jej kapitán Davy Jones, personifikácia diabla s hlavou chobotnice, dotvára vizuálne pôsobivé prostredie lode, v momentoch, ako keď Davy Jones hrá v podpalubí na svojom organe, až „burtonovsky“ zdeformormovane temné. Poteší Verbinskiho zmysel pre detail: „hra“ s Jackovým kompasom odhaľuje čosi z vnútra postáv, rôznorodosť počítačom (do)generovaných bytostí sa vyhla uniformite davu tolkienovských „skřetov“, mnoho vtipov z jednotky našlo svoje pokračovanie...

Napriek ťažkej orientácii v deji a postavách, ktoré sú vo víre udalostí vykreslené len v hrubých kontúrach (vracia sa aj nemálo známych z minulej časti, nezriedka v takmer nezpoznateľných pozíciách), sa ono viackrát spomínané kúzlo „Pirátov“ nestratilo – snáď dokonca naopak. Menej sentimentu (aj z cukríkovej Elizabeth Swann sa vykľuje nie úplne jednoznačná osoba), znesiteľná úroveň prvoplánovosti a ideálna vybalancovanosť na hrane akceptovateľnosti pre široké publikom a „fajnšmekrov“ zároveň robia z „Truhlice mŕtveho muža“ veľmi dobrý film. Všetky veľké akčné scény sú zrežírované spôsobom, ktorý stavia na prvé miesto ich (vydarené) stvárnenie, nie samotnú „akciu“. Najmä v intenciách žánrových pravidiel dlhé a dynamické finále rozohraté na viacerých frontoch vtiahne do svojho víru snáď všetkých – každý si v ňom tú svoju „podívanú“ nájde, obzvlášť keď je, rovnako ako celý film, podfarbené skvelou hudbou od Hansa Zimmera.

Gore Verbinski sa tentokrát rozhodol ísť do rizika a film skončil tak, že nič iné, než tretí diel nasledovať nemôže. Producenti už dnes zrejme vedia, že táto hra vyšla. „Piráti Karibiku: Truhlica mŕtveho muža“ nebude filmom, o ktorom sa bude o päťdesiat rokov prednášať na vysokých školách. Je to „len“ veľkolepý film pre celú rodinu, na ktorom nebude nikto do počtu. Nie je ani príliš okato trikový, ani príliš presladený, ani príliš akčný či komický a už vôbec nie nestráviteľný. Kiež by to platilo pre všetky „blockbustery“.