OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Do začiatku zimy je ešte stále ďaleko, ale na jej malú ochutnávku stačilo prebehnúť len pár kilometrov cez hranice do rakúskej metropoly, kde mala svoju zastávku trojica z ďalekého severu. Nezhliadnuť jedných z hlavných a hlavne dodnes zdravo fungujúcich formácií zlatej blackmetalovej éry by bolo neodpustiteľnou chybou. Ako býva na klubových koncertoch vo Viedni dobrým zvykom, akcia začína bez výraznejšieho omeškania a čo je hlavné, človek nemusí absolvovať nutné zlo v podobe lokálnych predkapiel. Ako menšie zlo dopĺňali v sobotňajší večer hlavné hviezdy ďalšie dve sprievodné a nie celkom neznáme formácie.
Ako prvý prichádza na pódium pod Frostovým trónom fínsky kvartet INSOMNIUM. Kedysi dávno som mal tú časť s ich počinom „In The Halls Of Awaiting“, kde drhli melodický metal s typicky fínskymi vyhrávkami a švédskym feelingom. Odvtedy sa až na absenciu kláves príliš veľa nezmenilo, kapela sfúkla svoj set s prehľadom, nasadením ale i údelom prvej kapely v poradí, hrajúcej pred poloprázdnym klubom. Napriek tomu, že svojou produkciou stále neprerazili do širšieho povedomia, ich tvorba neurážala a ich polhodinka ubehla veľmi rýchlo.
Nóri KEEP OF KALESSIN sú v súčasnosti zásluhou posledného albumu „Armada“ jedným z popredných reprezentantov súčasného čierneho kovu, čomu zodpovedal aj výrazne zaplnený priestor pod pódiom. Kapela v minulosti spätá aj s hlavnými hviezdami toho večera po krátkom intre začala do publika páliť svoj rýchly a ešte rýchlejší surový black metal s občasnými spomaleniami. Najviac sa pre rýchle tempá činí bubeník Vyl, ktorý stíha občas predviesť aj krátke sólo. Žiaľ, práve KEEP OF KALESSIN výrazne zaostávajú za očakávaniami, ničím nevyniká ani krikľúň Thebon a Obsidian C asi šetril prsty na vystúpenie so SATYRICON. Nevýrazný set KEEP OF KALESSIN má za následok mierny záchvev radosti, keď nenasledujú žiadne prídavky.
Po krátkej pauze, nevyhnutnej na upratanie pódia od už viac nepotrebného vybavenia predkapiel, prichádza rad na hlavné hviezdy večera, ktoré nikoho nenechali na pochybách, že medzi legendy žánru patria zaslúžene. Kapela kladie najväčší dôraz na novšiu tvorbu a takmer štadiónové pecky typu „Now, Diabolical“ alebo „K.I.N.G.“, počas ktorých Satyr suverénne komunikuje s davom, ktorý mu kontruje hrozením pri „Pentagram Burns“. Podobne sa pokračuje výberom z albumu „Volcano“, zapísaného v histórii žánru ako prvý vydaný u veľkého labelu, keď došlo na šlágre „Fuel For Hatred“, „Repined Bastard Nation“ alebo klasickú „Possesed“. To všetko servíruju s ukážkovým nasadením a spestrujú aj oveľa staršími kúskami typu „Filthgrinder“ z experimentálne poňatej dosky „Rebel Extravaganza“. Do najklasickejšieho obdobia zlomového albumu „Nemesis Divina“ sa presúvame vďaka „Forhekset“, kde dostáva priestor aj inak výrazná klávesáčka a niektorí pamätníci uronili nejednu nostalgickú slzu, keď zneli tóny z vykopávky „Shadowthrone“. Kapela, ktorá sa, na rozdiel od pompéznej teatrálnosti rovnako populárnych kolegov, vrátila k prostým koreňom žánru, si viditeľne užíva každú sekundu vystúpenia, nadšená šalením davu. Ukážková atmosféra dávala tušiť, že s opustením pódia to nebudú mať Nóri ľahké. Našťastie nenechávajú na seba dlho čakať a ako druhý prídavok prichádza konečne black metalová hymna, jedna zo základných skladieb žánru a stelesnenie jeho symboliky. Pri „Mother North“ zrazu ožívajú spomienky ako na mňa, vtedy sedemnásťročného fagana, svojho času zapôsobila úvodná scéna so zoťatým krížom, keď klip bežal v rámci relácie Virus na istej hudobnej stanici. Za zmienku stojí aj fakt, že k dobrému dojmu prispel počas celého koncertu kvalitný zvuk, pričom hlasitosť nešla do zbytočných extrémov na úkor čitateľnosti.
SATYRICON podali výkon, ktorý im v súčasnej forme môže konkurencia typu DIMMU BORGIR a CRADLE OF FILTH závidieť. Predstavili sa vlastne ako klasická rocková kapela, schopná vlastným nasadením strhnúť publikum na svoju stranu bez zbytočných klišé, póz a rekvizít. Menej je niekedy naozaj viac a v ten večer to v prípade temného rock‘n’rollu nórskej legendy platilo stopercentne.
Fotografie: Dalas (Praha)
Príjemný viedenský večer priniesol zaujímavý pohľad na najväčšie súčasné hviezdy nórskeho metalu. Na posledných dvoch albumoch našli definitívne svoju tvár - kombinovanie skladieb ako "The Pentagram Burns", "K.I.N.G.", "Possessed", "Fuel For Hatred" či "Now, Diabolical" bolo fantastickým zážitkom z nadžánrového "satyricon metalu". Akonáhle sa však začali plížiť tiene minulosti, okamžite celý výkon kapely strhávali na úroveň predskokanov KEEP OF KALESSIN - akokoľvek kvalitnej, predsa len v konečnom dôsledku "obyčajnej" blackovej hordy.
Veľmi sa teším na koncerty SATYRICON, ktoré prídu po vydaní ďalších albumov. Bude sa deliť zrno od pliev a o 5 - 10 rokov zaznie popri vyššie spomínaných trhákoch snáď len tá "Mother North" ako prídavok. Z nostalgie, presne ako "Murder" v prípade Švédov KATATONIA.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.