Už v predošlej nechvalnej recenzii počinu Petra Tägtgrena bola reč o tom, ako sa v minulosti postupne zmazával rozdiel medzi jeho domovskými HYPOCRISY a bočným úletom PAIN. Isté rozdiely samozrejme zostali, a čo je zaujímavejšie, „Psalms Of Extinction“ možno mnohé ďalšie načrtáva. Ale pekne poporiadku. PAIN bol svojho času nápaditým úletom a prekročením dominantnej verejnej mienky o zdanlivej nezlúčiteľnosti metalovej hudby s tanečnou elektronikou. Hoci staršie skladby PAIN dokázali rozhýbať spráchnivelé kosti metalistove a určite aj dostať mu do hlavy zopár nákazlivých popevkov, v princípe sa potvrdilo pravidlo, že poslucháč metalu je jeden z najortodoxnejších, najmenej prístupný iným vplyvom a teda aj výsostne formálne a povrchné náznaky inej hudby dokáže absorbovať a považovať za ktovieako objavné. Inými slovami, dáme preč gitary a skúsenejší poslucháč tanečnej scény iba znudene mávne rukou. Málo či veľa? Navyše, po Tägtgrenovi sa k podobným úletom odhodlali aj ďalší a keďže tuc-tuc rytmika má vlastne na skok k tradičnej okovanej gotike už od čias otcov zakladateľov SISTERS OF MERCY, čoskoro sa človek v záplave podobne znejúcich projektov utopil. PAIN sa zacyklil, albumy prestali byť po prvom posluchu zaujímavé a hoci to bežnému poslucháčovi zrejme nevadilo, bol najvyšší čas nájsť odtiaľ cestu von. Presne takýto záver nesie aj základný „mission statement“ novinky „Psalms Of Extinction“.

Hneď od začiatku a ešte hodnú chvíľu badať očividnú snahu nestať sa len ďalšou z uniformných radoviek. Vulgárnej a krikľavej elektroniky ubudlo, album sa však rovno od jednej atraktívnej milenky vrhol do rozkroku druhej. Nie nadarmo tu zaznelo meno SISTERS OF MERCY: model PAIN 2007 si totiž vybíja všetky tanečné chúťky práve na minimalistických a striktných rytmoch, ako vystrihnutých z gotickej scény prelomu 80. a 90. rokov. Snáď až na nudné Tägtgrenovo frázované, ktoré sa od čias jeho speváckych začiatkov v HYPOCRISY neposunulo vôbec nikam, tu poslucháč zažije každú chvíľu snahu o prekvapenie. Spočiatku vo forme tvrdšej a agresívnejšej, industriálom líznutej hudby, v podarenej „Save Your Prayers“, ktorá však najmä v refréne nezaprie typickú polopatistickú melodiku PAIN. Neskôr sa však Tägtgrenovi pre zmenu nedarí zaprieť aj ďalší charakteristický atribút tvorby PAIN, jednoducho vystavané „halékačky“, ktoré však už po rokoch a s pribúdajúcim množstvom albumov dávnejšie stratili na zaujímavosti. Asi nie je jednoduché vyznávať podobnú hudobnú filozofiu a vyhnúť sa vate, silné momenty albumu vyvolávajú polemiku, či sa predsalen nedalo posnažiť ešte o kúsok viac.

Ktoré sú tie silné momenty? Určite už spomenutý úvod albumu. Skladby, ktoré zdarne spĺňajú úlohu lapača pozornosti, vrátane špinavo rock’n’rollovej „Zombie Slam“, v ktorej zahosťoval bubeník Mikkey Dee (MOTÖRHEAD) a ktorej refrén sa nevyhne porovnávaniu s gotickou hymnou „Temple Of Love“. Najbližšie zase cover verzia „Play Dead“ od Björk, ktorej sa ako jedinej nedá vytknúť vôbec nič. Trápnych a nepodarených metalových pokusov o prerobenie známych hitov bolo v poslednej dobe niekoľko, paradoxne až polopatistickí PAIN dokázali v „Play Dead“ úspešne uchopiť originál a citlivým prístupom mu podsunúť vlastnú tvár tak, že by pravdepodobne nikomu nemalo napadnúť porovnávať, či je lepší originál alebo cover. Jediné, čo v „Play Dead“ hrá proti Täghtgrenovi je, že poslucháč v kontraste s ostatnými skladbami musí okamžite pochopiť, aké to je, keď spev konečne dobre a originálne frázuje. Ihneď po nej nasleduje ďalšia zaujímavá skladba, tentokrát výnimočne úspešný pokus zaujímavého parafrázovania minulosti. Skladba „Does It Really Matter“ by sa s trochou fantázie mohla objaviť na niektorom z predošlých albumov PAIN a stále by kvalitatívne vytŕčala. V „Just Think Again“ hosťuje Alexi Laiho z CHILDREN OF BODOM a na albume zastupuje povinnú pomalú jazdu. Podobnú metalovú hru na pop už oveľa lepšie predviedli RAMMSTEIN, no aj tak sa jedná o jednu z najvýraznejších skladieb albumu.

Peter Tägtgren je skvelý zvukový majster a producent, ktorému sa nedá uprieť vznik jedného z veľkých zvukových hnutí 90. rokov minulého storočia. Štúdiu Abyss patrí v metalovej histórii podobný význam, aký mala legendárna göteborská škola. Bohužiaľ, rovnaký Peter Tägtgren potrebuje všetok svoj zvukársky a producentský talent na to, aby vyvážil pokrivkávajúce skladateľstvo a spevácke schopnosti. „Žalmy vyhynutia“ rozhodne nie sú podobný prúser ako posledná radovka HYPOCRISY. Vďaka dostatku svetlých miest a prekvapivo nájdenej munícii v zdanlivo vystieľanom zásobníku si vlastne celkom aj zaslúžia pozitívne hodnotenie. Nový PAIN sa podaril nad očakávania, 5 minút spokojne počúvajme, kým začneme opäť pre zmenu čakať na nových vizionárov a priekopníkov, aby sa názov tohto albumu nestal smutným opisom reality jedného žánru.