Poznáte UNKLE? (...) Niežeby som si o sebe myslel, že mám bohvieaký prehľad, no otázka sa mi zdá namieste pri projekte, ktorého albumy – momentálne tretí – vychádzajú sporadicky a s veľkým časovým odstupom a ktorého ťažiskom bývajú skôr zaujímavé spolupráce s rôznymi spevákmi (a mediálne stále pretriasaná spolupráca s DJ Shadowom). Predošlé počiny, zaujímavé hip-hopové variácie „Psyence Fiction“, či oveľa tanečnejší „Never, Never Land“ možno trpia na tradičné elektronické choroby, no čo je najdôležitejšie, tá občasná vata vystieľa pelech skutočným hudobným skvostom. Ak vám je aj elektronicko-tanečná hudba spoľahlivo ukradnutá, skladby ako „Rabbit In Your Headlights“ s hlasom Thoma Yorkea, „Eye For An Eye“, „Be There“ či „Reign“ (obe s hlasom Iana Browna z THE STONE ROSES) patria do rovnakej kategórie ako PRODIGY, či MASSIVE ATTACK – povinná hudobná „literatúra“ bez ohľadu na štýlovú škatuľku. Všetky tri boli navyše podporené fantastickými videoklipmi, z ktorých prvý je podľa autora tejto recenzie najlepší hudobný klip vôbec (režisérsky ho má na svedomí Jonathan Glazer) a druhý za ním zaostáva iba minimálne (o ten sa pre zmenu postarala londýnska skupina umelcov Shynola). Ubehlo opäť zopár rokov, mnohí snáď aj zabudli, že na to čakajú, a dvojica UNKLE prichádza s novým albumom. Opäť plnom zaujímavých featuringov (okrem 3D-ho z MASSIVE ATTACK bude možno tunajším čitateľom znieť zaujímavo Ian Astbury z THE CULT, či Josh Homme z QUEENS OF THE STONE AGE) a opäť hudobne mieriacim niekam inam.

Hneď začiatok albumu prekvapí štýlovým pichnutím do post-rockového hniezda v „Chemistry“, hoci ak necháme formálnu a zvukovú podobnosť, na post rock sa tu toho tradične po unklovsky odohrá na malej stopáži príliš veľa. Poslucháči, ktorí čakajú vyprofilovanie albumu hneď v prvých pár trackoch, zostanú zaskočení. „Hold My Hand“ znie ako imitácia Mobyho a „Restless“ aj vďaka spomenutej spolupráci ako remix skladby QUEENS OF THE STONE AGE. Jediný koncept, ktorý sa zatiaľ na pozadí rysuje, je nesmierne súčasný a oveľa živší zvuk. Čo je však horšie, album ubieha, väčšinu z neho máte za sebou a zatiaľ neprišla žiadna podmanivá smršť, žiaden životabudič. „War Stories“ je jednodocho oveľa melancholickejší a podprahovejší než všetko to, vďaka čomu si aj tak málo produktívny projekt ako UNKLE nebolo problém pamätať aj desať rokov. Príbehy skladieb sú až príliš nezúčastnené, bez záujmu o nadviazanie aktívneho dialógu s poslucháčom; a hoci spočiatku znejú zaujímavo a nekonfliktne príjemne, po čase začne ich pasívnosť mierne iritovať. Ak máte UNKLE radi a poznáte ich staršiu tvorbu, vyberte si z každého albumu tri skladby, ktoré máte radi najmenej a predstavte si, že takto odsýpa celý album, s trochou viac rock’n’rollu a trochu menej samplov. Akoby sa James Lavelle a Richard File rozhodli viac sa ponoriť do rybníku, v ktorom tie ryby až tak dobre nepoznajú.

V konečnom dôsledku je album „War Stories“ príjemným počúvaním do pozadia, no keďže príjemných počúvaní do pozadia je dnes kvantum v oveľa lepšej kvalite (a tento album má očividne oveľa vyššie ambície), nemožno ho hodnotiť príliš pozitívne. Tých málo pozoruhodných momentov, či už ide o úvodnú „Chemistry“, či postupne sa prebúdzajúci záver albumu so skladbami „Morning Rage“, „Lawless“ a zaujímavou „Broken“, akoby vystrihnutou z osemdesiatych rokov, bohužiaľ nestačí. Záverečná caveovská a mierne patetická balada „When Things Explode“ so sýtym hlasom Iana Astburyho sa mala napriek „rozlúčkovej“ atmosfére objaviť niekde na začiatku albumu, keď sa láme chleba čo do otázok „o čom tento album bude“. O alternatívny „rozlúčkový“ záver sa dokonale stará nepomenovaný skrytý track, opäť oveľa zaujímavejší ako celé to, čo uzatvára.

Možno na rozdiel od rokov, v ktorých vyšli predošlé dva albumy, „War Stories“ jednoducho neprichádza v pravú dobu. Všetko to, čo tradične parafrázuje, parafrázovať buď ešte netreba (pretože je stále nevyčerpané tým úplne pôvodným spôsobom), alebo sa parafrázovať už nedá, pretože to medzitým prestalo byť aktuálne.

Ako hodnotím predošlé albumy:
Psyence Fiction [1998] – 8/10
Never, Never Land [2003] – 8.5/10