HIM vždy patrili medzi kapely, do ktorých sa ľahko strieľalo. Romantické témy, množstvo nežného pohlavia v prvých radoch koncertov, prerazenie do najvyšších možných sfér popularity, častý výskyt v médiách... Mnoho kritiky možno zožali oprávnene, albumy „Deep Shadows And Brilliant Highlights“, či predposledný „Dark Light“ sa vyznačovali kĺzaním po povrchu, ilúziou teplého bezpečia a jasnou myšlienkou „sme tam, stačí málo“. Avšak tak, ako po prvom menovanom prišiel v mnohých smeroch skvelý „Love Metal“, novinka „Venus Doom“ je opäť návratom do reality, pokusom o ideálny stret komerčne úspešného a hudobne výnimočného albumu, teda čohosi, čo bolo naplno dosiahnuté iba u debutu „Greatest Lovesongs Vol. 666“. Celá nasledujúca existencia HIM bola iba menej či viac podvedomou snahou o déjà vu.

Najťažšia cesta, ako naplniť tento ideál, je trafiť sa doň jednoduchou a chytľavou hitovkou. Že to ide, svojho času dokázala bohužiaľ iba novodobá sirota, lovemetalová „Sacrament“. Jednoduchší spôsob je vytvoriť košatejšie dielo s využitím pokročilejších skladateľských a aranžérskych znalostí a citlivej produkcie, ktorá namiesto napravovania chýb pozná mieru a pomáha presne tam, kde je treba. HIM v roku 2007 razia druhú cestu. Prúd nových skladieb sa rozvinul a rozšíril do viacerých ramien, raziacich si cestu poslucháčovými ušami. Skladby ako keby si uvedomovali, že čo do chytľavých šípov priamo do srdca neprinášajú až tak veľa nového, a tak sa snažia maskovať to aspoň trojrozmernou aranžérskou nadstavbou. Čo je zrejme najväčším osviežením, je vstup do svedomia samotného Villeho. Za štúdiovým mikrofónom sa naozaj snažil a jeho spev patrí medzi najväčšie plusy nového albumu. Inými slovami, spieva pre širšie publikum než zamilované fanynky, nechýba mu nasadenie a vášeň, celkovo prináša zrejme najlepší spevácky výkon v diskografii skupiny. S avizovaným pritvrdením to naopak až tak horúce nieje. Novinka je hlbšia a podladenejšia, jednoznačne tvrdšia ako americký teleshopping „Dark Light“, pokiaľ však tou tvrdosťou tvorcovia nemali na mysli častý výskyt doom metalových vsuviek, evokujúcich starú tvorbu BLACK SABBATH, či skôr iný, odveký a nenápadný vzor, TYPE O NEGATIVE, ich snahu sa do drážok albumu prepašovať nepodarilo. Mimochodom, TYPE O NEGATIVE... najmä na začiatku albumu sa stáva, že rozbehnutá svižná skladba odrazu spomalí do ťažkopádneho hlbokého riffu, hlas Villeho Vala ako keby zostúpil až niekam k pankreasu, v „Passion’s Killing Floor“ do toho dokonca ešte zaznejú aj zvony. Odpusťte malú bloggerskú vsuvku, no osobne sa neviem rozhodnúť, či sa mi to páči alebo nie. Miestami to znie veľmi... vtipne, na druhej strane to akýmsi zvláštnym spôsobom lichotí.

„Venus Doom“ je jedno z najpríjemnejších prekvapení tohto roku. HIM zostáva HIMom, množstvo imaginárnej lásky, ktorú Ville vyznáva svojim poslucháčkam, zostáva zachované, no deje sa tak na hudobnej pôde, o ktorú bolo dobre postarané. Nepamätám sa, kedy som od týchto fínskych novogotikov počúval novinku s takýmto záujmom a najmä, kedy sa mi naposledy stalo, aby bolo čo objavovať aj pri niekoľkonásobnom posluchu. Jediná úloha, ktorá splnená nebola, je prítomnosť aspoň jednej-dvoch nosných skladieb, ktoré by okamžite vliezli pod kožu a fungovali. Pokiaľ však vyslúžilé a úspechom rozmaznané veľskupiny nemajú na svojom šiestom albume prekonať všetko, čo v časoch svojho akokoľvek skorého vrcholu vytvorili, nech to teda znie aspoň takto.

Ako hodnotím predchádzajúce albumy?
Greatest Lovesongs Vol.666 [1997] - 10/10
Razorblade Romance [2000] - 7,5/10
Deep Shadows And Brilliant Highlights [2001] - 6/10
Love Metal [2003] - 7,5/10
Dark Light [2005] - 5,5/10