OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Satyr dáva rozhovor, sediac v Porsche convertible počas rezania ostrých zákrut uprostred nórskych lesov – ak sa niekto niekedy spýta, čo si pamätám z DVD „Roadkill Extravaganza“ (okrem refrénu „Havoc Vulture“, zachyteného pri snáď štyridsiatich rôznych príležitostiach), poviem práve toto. Vymyslite stroj času, vráťte sa do roku 1993 a partičke poďobaných pubertiakov v suteréne obchodu Helvete povedzte, že o 15 rokov toto bude blackmetal! Ukážte mladému Wongravenovi rider s koncentnými požiadavkami SATYRICON z roku 2008! Rah! Perfektné! Počúvajúc fantastický „Now, Diabolical“, koho by to sralo?
Nemecká prevodovka začína škrípať v momente, keď kapela so štatútom regulérnych superstars začne vymýšľať a špekulovať, ako si svojich 666 sekúnd slávy čo najviac predĺžiť. Napríklad tým, že natočí „Now, Diabolical 2“. „The Age Of Nero“ je oveľa rýchlejší a o trochu zložitejší album, s rovnako „povedzme“ textami, no keď si chrobák v hlave v skladbe č. 8 (heč!) vezme na pomoc trúby, napadne vám, že SATYRICON v tých horách bolo asi až príliš dobre. Na druhej strane, song v nórštine, to tu bolo naposledy kedy?!
„The Age Of Nero“ má podobný fíling, aký vám dá industriálna hudba. S tým rozdielom, že je to zahraté naživo, patrične rokenrolovo a samozrejme ide o úplne iný štýl. Toto, plus zagresívnenie, zrýchlenie a ešte väčšie hudobné odľudštenie už aj tak cerivo bezcitnej hudby na predchádzajúcom albume je to, čo novinke SATYRICON pridáva body. To, čo jej body uberá, je fakt, že sa Satyrovi z Frostom tak trochu nedá uveriť tá satanistická zloba a arogantná cynickosť, o ktorú sa celý čas snažia. Je perfektné, že máme v roku 2008 kapely, ktorých nahrávky zneli ako keby dvaja zmrdi vykopli dvere od skúšobne, z fleku si von reproduktormi vyliali všetku žlč, síru a asfalt zo svojich útrob, na záver to tam podpálili a šli chľastať – a celý čas by boli fakt skvelí, no kapela, ktorá vydá „Now, Diabolical“ naozaj nemôže prísť len tak s hocičím. Je úžasné, keď si SATYRICON na cestu naložili čo najviac, je blbé, že sa nákladu cestou zbavili a do cieľa vchádzajú už len s dychovkou. Je zvláštne, ako vo „Wolfpack“ vystrúhajú dychberúcu poctu BURZUM príslušníci prakticky rovnakej generácie, no kiežby, čo do maximálne koncentrovanej kvality, bolo takých momentov na albume viac.
Existuje veľa kapiel, ktorých jeden jediný album mohol byť oveľa lepší, keby ho nevyprázdnili ďalší, príliš podobní kolegovia v diskografii. „The Age Of Nero“ je tak trochu tento prípad. Z dvojvaječnou dvojičkou „Now, Diabolical“ ťahá za trochu kratší koniec, no napriek tomu som presvedčený, že by v opačnom poradí vydania dokázal fungovať lepšie (a „Now, Diabolical“ by si ani v roku 2008 nemusel počínať zle!). Noví SATYRICON nie sú žiadna katastrofa, stále sú suverénni a dokazujú, že si štatút celebrít zaslúžia plným právom (mimochodom, celý čas písania tejto recenzie myslím na to, ako asi vyzerá Frostov príbytok). Bohužiaľ v zápase o podmanivosť a strhujúcu živelnosť sa im na rozdiel od takmer ktorejkoľvek minulosti tentokrát príliš nedarí.
Rozpačitý album, ktorý od chvíle, keď prestane nadchýnať, už nemá čím prekvapiť. Dôstojný následovník "Now, Diabolical" iba pre tých, ktorí neveria, že posadiť na zadok sa dá aj dvomi albumami po sebe.
7 / 10
1. Commando
2. The Wolfpack
3. Black Crow On A Tombstone
4. Die By My Hand
5. My Skin Is Cold
6. The Sign Of The Trident
7. Last Man Standing
8. Den Siste
Satyricon (2013)
The Age Of Nero (2008)
My Skin Is Cold (2008)
Now, Diabolical (2006)
Volcano (2003)
Roadkill Extravaganza (DVD) (2001)
Rebel Extravaganza (1999)
Nemesis Divina (1996)
The Forest Is My Throne (Spilt CD s Enslaved) (1996)
The Shadowthrone (1995)
Dark Medieval Times (1994)
Vydáno: 2008
Vydavatel: Roadrunner
Stopáž: 42:50
Produkce: Sigurd Wongraven
Studio: Sound City
Jemne subtílnejší brat slávneho "Now, Diabolical", ale vo svojej podstate rovnako silný a jedovatý. Jedinou jeho smolou je jedine jeho neskorší dátum narodenia. Sympatický je posun k lepšiemu a silnejšiemu zvuku nahrávky, rovnako aj ľahké skomplikovanie kompozícií spojenej s menšou mierou hry na prvoplánový efekt.
Veľká časť úspechu "Now, Diabolical" tkvela v momente prekvapenia. SATYRICON pred tými dvomi rokmi neprišli s ničím novým, "len" nečakaným. "The Age Of Nero" bol v tomto kontexte ušitý tým najjednoduchším spôsobom. Pokračovanie v rovnakej línii by sa dalo odpustiť, keby na novinke Satyr a Frost prišli s chytľavejším materiálom. To sa však nedeje - s výnimkou "The Wolfpack" a "My Skin Is Cold". Ale tú poznáte už z rovnomenného EP...
Tak toto ma byt pure true Norwegian black metal made in 2008 ?
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.