Pri príležitosti košického koncertu BORN FROM PAIN som sa rozhodol vyspovedať gitaristu Karla Fieldhousa, ktorý sa ukázal byť neskutočne ukecaným spoločníkom. Na finálnu podobu tohto interview som však musel kvôli zložitému prekladu nahrávky dosť dlho čakať a dokonca došlo aj k nenávratnej strate jednej časti rozhovoru, našťastie len tej menej podstatnej. Aj napriek týmto nepriaznivým skutočnostiam dúfam, že vy, naši čitatelia, výsledok tohto dlhého snaženia oceníte.

Najprv sa ťa opýtam na tvoje dojmy z dnešného dňa a z mesta.

Košice? Prišli sme okolo 5.30 a ešte sme nemali čas na prehliadku či prechádzku, možno sa pôjdeme popozerať zajtra ráno pred odchodom na ďalší koncert do Bratislavy.

Veľa skupín sa sťažuje, že napriek prejazdeniu pomaly celého sveta z neho videli väčšinou len interiéry klubov a hotelové izby. Ako to vnímate vy? Kde sa vám najviac páčilo a čo vás zaujalo?

Vyrastal som v Anglicku a teraz už sedem rokov žijem v Holandsku. Niekedy nie som schopný to, oceniť čo mám. Chodím v jednom kruhu. So skupinou sme počas našich turné videli veľa miest. Boli sme v Japonsku v Hirošime, kde bola zhodená bomba. Navštívili sme Katovice, boli sme v Osvienčime a videli sme veľa miest v Európe. Myslím, že práve toto je na našich cestách skvelé, že môžeme vidieť veci, ktoré by sme normálne nevideli. Na tomto turné sme boli v Sarajeve a Tuzle v Bosne. V Tuzle sme síce nič nevideli, ale videli sme Sarajevo, diery na stenách. Vidíš, ako guľky rozstrieľali budovy, ľudia ti povedia, že 130-140 dní pozerali na Sarajevo len z hôr. My si ani nedokážeme predstaviť, ako je možné takto žiť. Ako nemohli chodiť po ulici, lebo ich mali ostreľovači v zameriavačoch. Návšteva takýchto miest ti pomôže naozaj otvoriť oči. Keby som nehral v kapele, do mnohých miest by som sa v živote nedostal. Ako som povedal, boli sme v Sarajeve, Sofii, Bukurešti, Japonsku, v Rusku v Moskve, Petrohrade, Rostove, všetko miesta, kde som by som si pravdepodobne ani nepomyslel, že niekedy pôjdem. Za normálnych okolností si pomyslíš, prečo by som išiel do Bukurešti? Ale je to vlastne jedno veľmi pekné mesto. Keď tam si, máš iný pohľad na vec, otvorí ti to viac oči a myseľ. Akí sú a ako žijú miestni. Urobí ťa to šťastnejším. Pre mňa je naozaj prospešná a úžasná vec hrať v kapele a byť na turné, dúfam, že zajtra uvidíme Košice alebo Bratislavu.

Papierovo ste holandská skupina, no vaša zostava je viac-menej medzinárodná, nie?

Pôvodná zostava skupiny mala štyroch členov a všetci boli z Holandska, potom som prišiel do kapely ja a bol som prvou osobou z inej krajiny, ktorá sa pridala ku kapele. Momentálne u nás hrajú dvaja Holanďania (spevák a bubeník), basák je z Belgicka, ďalší gitarista je z Nemecka a hoci pochádzame zo štyroch krajín, bývame od seba len dve hodiny cesty.

Dve hodiny cesty nie je veľa, no pri týchto vzdialenostiach sa predsa len musí ťažko skúšať, ako to riešite?

Neskúšame veľa. Skúšame, len keď robíme na novom albume a okrem toho sa stretávame všade, kde sa stretnúť máme.

Napríklad aj v Košiciach?

Áno (smiech), stretli sme sa teraz v Košiciach. Ale bežne sa stretávame buď v Essene alebo Maastrichte. Cvičíme zvyčajne iba na jednom mieste v Essene v Nemecku. Je tam dosť skušobní, no my nemáme našu vlastnú, prenajímame si jednu na dva-tri mesiace približne každé dva roky. Keď hráme koncerty každý týždeň, tak nepotrebujeme skúšať. Tak je to ľahšie (smiech).

Žiješ v Holandsku, skús nám priblížiť tamojšiu hudobnú scénu.

Hudobná scéna v Holandsku je veľmi rozmanitá, je to ako všade, máme pop scénu, tanečnú scénu, heavy metal, hardcore, V jednom je ale Holandsko špecifické, v pohode sa tam miešajú štýly. Máš tam akcie kde hrajú metalové a hardcorové kapely, pop kapely hrajú s metalovými kapelami, atď. Ľudia sú nesegregovaní. Nie je ako, „ty si metalista, tak nepatríš na hardcoreový koncert“, alebo „ty si pop, tak nepatríš na metalový koncert“. Všetci navzájom vychádzajú veľmi dobre, ľudia chodia na koncerty za zábavou a neoddeľujú sa podľa štýlov a aj kapiel chodí do Holandska hrať dosť. Holandsko je naozaj šťastná krajina, ako Nemecko a Anglicko, každá skupina tam chce hrať, takže vidíš v podstate kohokoľvek, kedykoľvek chceš.

Čom tebe najviac sedí na metalovej a hardcoreovej scéne?

Skvelá vec na metale a hardcore je, že to je vždy DIY (urob si sám) hnutie. Keď tvoja kapela nie je veľmi veľká a začneš hravať koncerty, skamarátiš sa s inými kapelami a spolupracujete. My urobíme koncert pre teba a ty urobíš koncert pre nás v tvojom meste. Byť súčasťou metalovej a hardcorovej scény je veľmi nezávislé postavenie, kde ľudia robia veci pre seba, nespoliehajú sa tak veľmi na iných, pomáhajú ti prirodzene rásť. Keď chceš, aby iní ľudia len tak urobili niečo pre teba, to nikdy nebude fungovať. V Holandsku máme veľmi silnú nezávislú scénu, veľmi DIY, preto si myslím, že je tam tak veľa skupín. Základ dobrej metalovej alebo hardcorovej scény je v ľuďoch, ktorí ľudia robia všetko pre seba.

Myslís si, že je tento DIY postoj je dôležitý všade, nielen v Holandsku?

Mnohé skupiny vydávajú niečo sami, prípadne urobia demo a možno si nájdu malé vydavateľstvo, ktoré bude mať o nich záujem. Pomôžu nahrávku vydať alebo pomôžu v niečom inom. Nemyslím si, že nejaká krajina je na tom nejako podstatne inak. V prípade, že robíš hudbu, ktorá je dobrá, páči sa ľuďom a niekomu z vydavateľstva, potom by už nemal byť problém Ja som robil vo veľmi malom vydavateľstve a predtým, než som sa pridal ku kapele, som vydal prvé BORN FROM PAIN mini CD. Bol som s BORN FROM PAIN kamarát a niekedy je to len o tom. Niekto ti niečo dá, a ak máš kamarátov v kapele, ktorú máš rád, tak ich posunieš ďalej. Myslím, že je to rovnaké, nezáleží na tom, či si v Holandsku, Nemecku, Švédsku, Poľsku alebo v Česku. Ľudia vždy pretlačia najprv seba a každá kapela, čo očakáva, že niekto urobí niečo pre nich len tak, nech na to zabudne. Je to vždy na kapele, pretláčať samých seba. Keď hovoríme o veľkých nahrávacích spoločnostiach, je veľmi málo takých, čo pôjdu po kapele, ktorá ešte neurobila prvotnú prácu a preto je hardcorová a metalová scéna DIY. Pretože kapely tlačia samých seba ešte predtým, než sa o nich niekto začne zaujímať. Každá kapela, čo je naozaj veľká, tu pravdepodobne bola šesť-sedem rokov predtým, než o nich veľké vydavateľstvo prejavilo záujem. Je veľmi málo kapiel, o ktoré niekto prejavil záujem už v začiatkoch.

Spomínal si žánrovú segregáciu. Napríklad aj u nás je tento fenomén dosť zjavný, čo si o tom myslíš?

My sme hardcorová kapela a metal pridávame do našej hudby, lebo všetci v kapele máme radi aj metal. Takí proste sme. My hrávame pre každého. Nehovoríme: „my sme hardcoráci a iba hardcoráci možu prísť na náš koncert“. Chceme vidieť hardcoráka vedľa metalistu, vedľa pankáča, new-metalistu, alebo kohokoľvek. Ľudia si užijú a zábava je presne to, na čom záleží.

To, čo sa v súčasnosti vyhlasuje za metalcore, je skôr vykradnutý AT THE GATES a celkovo švédsky melodický death metal.

To môžem podpísať. Pretože u mňa metalcore znamená „znie to metalovo“. Teda nie je to core, nie je to hard core. My sme hard core, nie metal, aj keď nejaké metalové vplyvy by sa u nás našli. Ak sa niekto s metalovým hraním prehlasuje za metalcore, je to jeho vec, ale je fakt, že nás takéto kapely veľmi neberú. Vieš čo mám na mysli, ten rozdiel je vo zvuku, keď hovorím o kapelách ako CALIBAN, oni majú ten metalcorový zvuk.

Povedal by som, že mne veľa hlavne mladých skupín znie ako „popová verzia extrémnej hudby“.

Môžeš mať pravdu. Skupiny ako AT THE GATES, bez toho, aby to plánovali, ovplyvnili modernú metalcoreovú vlnu.

Lenže oni vo svojej dobe hrali fakt agresívne a energicky, uveriteľne. Ale ich skôr nemetaloví nasledovníci vzali deathmetalové riffy, ktoré z nich nerobia metal, rovnako, ako HC riffy a vokály neznamenajú, že sú aj hard core.

Všade sa dajú nájsť aj bandy, ktoré ma dokážu zaujať bez ohľadu na to, z čoho ich hudba čerpá. Ale je to väčšinou vtedy, keď niekto hrá to, čo ho baví preto, že ho to naozaj baví, nie preto, že hľadá istotu v príslušnosti k aktuálnemu trendu. Sú ľudia, ktorí tú-ktorú hudbu robia hlavne preto, aby sa predávala, čo je čosi, čomu nerozumiem. Ak podľa vlastného vkusu robíš niečo, čo dobre znie, to je fajn. Ale ak sa snažíš hrať tvrdú hudbu v prvom rade preto, aby si zarobil, tak je to dosť mimo. Je veľa spôsobov, ako sa pokúsiť osloviť tisíce ľudí, jedna z nich je aj používanie čistých vokálov. Ale aj tak si myslím, že ak chce niekto robiť hudbu kvôli peniazom, tak nech začne produkovať niečo v štýle Britney Spears alebo Cher, nakoniec, ak sa mu s tým zadarí, bude mať tých peňazí podstatne viac (smiech). V každom prípade by si mal byť prirodzený. Napríklad takí KILLSWITCH ENGAGE – ich hudba sa mi naozaj páči. Hrajú hudbu so skutočne ťažkými, groove pasážami a zároveň s množstvom melodických pasáží, kde prekročili limity až tak, že by sa mohlo zdať, že to nepôjde dokopy. Lenže oni skúsili, vyšlo im to a založili vlastne nový štýl. To, že sa ho chytili mnohé ďalšie skupiny, je na jednej strane fajn, pokiaľ ich to oslovilo, na druhej strane mnoho z nich kašle kvôli prospechu na vlastnú originalitu a ani im to nejde až tak dobre, ako ich vzorom, takže to ich snaženie stráca význam.

Dobre, vráťme sa teraz k BORN FROM PAIN. Hráte koncerty po celej Európe, vídate nejaký rozdiel v reakciách publika v strednej, východnej a západnej Európe?

Niekedy sú rozdiely medzi východnou a západnou Európou značné. Keď hráš niekde vo východnej Euópe, ľudia vedia oceniť fakt, že si prišiel. Pamätáš si ešte ako si bol malý a boli Vianoce? Je to ako s hračkami, ak ich máš veľa, ťažko sa rozhoduješ, s ktorou sa budeš hrať a nakoniec ťa hranie celkom baviť prestane. Ale ak máš len jednu alebo dve hračky, to hranie si fakt užiješ. Na západe je prístup publika niekedy vlažnejší, koncertov je každý týždeň niekoľko, ale napríklad na miestach ako Tuzla v Bosne sme hrali pred nadšenou masou ľudí, ktorí takmer nemohli uveriť, že sme naozaj tam a vrelo nás privítali. Zabralo nám to veľa času, ale docestovali sme a boli sme nadšení. Chceme chodiť na miesta, kde iné kapely nechodia, ľudia potom dokážu oceniť našu námahu. Nechodíme do týchto miest zarobiť peniaze, rešpektujeme fakt, že sú tam iné okolnosti, chodíme tam, lebo tam chceme hrať. Máme teraz koncerty v Nemecku, Česku, na Slovensku, v Bosne, v Rumunsku, na takéto šnúry chodíme radi, zažijeme a vidíme veľa nového. Niekedy je cítiť rozdiel v prijatí, ale nakoniec je to tak aj dobre. A jasné, že v západnej Európe nemá každý prístup „je mi to jedno“, ale niekedy sa to stane.

A ako ide predaj merchandise na západe a východe?

My na východ nechodíme zarobiť peniaze, rozumieme, že ľudia mali problémy, ktoré sa ešte dnes s týmto regiónom vlečú. Na Slovensku, v Rumunsku, v Maďarsku alebo v Bosne hrávame lacnejšie než v Nemecku. Niežeby sme sa v Nemecku predávali drahšie ako by sme mali, ale zarobíme niekedy toľko, čo by pre niekoho v Bosne mohla byť ako výhra v lotérii. Môžeme normálne žiť z toho, čo zarobíme, a tak, keď ideme turné, predávame náš merchandise za ceny, ktoré sú reálne v tej ktorej krajine. Keď to znamená, že nezarobíme, alebo dokonca prerobíme, je to OK, pretože nemáte rovnaké príležitosti si to kúpiť, ako niekto v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku, alebo kdekoľvek. Myslíme si, že je veľmi dôležité to takto robiť. Kapely, ktoré si neuvedomujú, že ľudia v rôznych situáciách nemajú rovnaké podmienky - v podstate hovoria ľuďom „OK, fuck off“ a potom sa čudujú, že predaj viazne.

Máte na konte päť albumov, takže už nie ste nejakými nováčikmi na scéne. Môžeš porovnávať, ako ste sa za tú dobu zmenili? V čom je „Survival“ iný ako jeho predchodcovia?

Vždy sme boli BORN FROM PAIN. Keď si nás vypočuješ na prvom CD, či na druhom, treťom, štvrtom a piatom, vždy sme zneli ako BORN FROM PAIN. Samozrejme, že na každom albume sme mali linky, melódie a zopár drobných rozdielov, ktoré sa na iných našich albumoch nenachádzali. Ale nech porovnávaš ktorýkoľvek z našich albumov, tak tam vždy nájdeš ten spoločný odtlačok. Myslím, že ľudia to naozaj rozoznávajú, že hoci neznieme stále rovnako, stále máme tú našu originálnu tvár. Niektoré kapely zmenia všetko, prvý album znie úplne inak ako piaty. Niekedy je to dobre a niekedy nie. Myslím, že my máme akúsi spoločnú tému, ktorá vedie všetkými našimi nahrávkami. Žiadny z albumov neznie rovnako, ale táto téma ide skrz cez všetky, čo je práve charakteristické pre BORN FROM PAIN.

Bolo vaše nedávne tour s HATEBREED, AGNOSTIC FRONT a NAPALM DEATH jedným zo splnených snov? Ako sa vám na turné s týmito legendami pozdávalo?

NAPALM DEATH sú naši veľmi dobrí priatelia, boli sme s nimi na turné dvakrát, ale ešte predtým, než som ich spoznal, som bol ich veľký fanúšik. Pre mňa prvý ozajstný zážitok z tohto ranku bol, keď som bol na turné so svojimi hrdinami BIOHAZARD. Môj prvý koncert v živote bol koncert BIOHAZARD, mal som vtedy šestnásť rokov a oni ma dostali k muzike a rozhodnutiu naučiť sa hrať na hudobné nástroje. Keď sme potom s nimi mali turné, bolo to čudné, pretože som si povedal „BIOHAZARD, to je tá obrovská kapela“. Proste som si povedal „wow“, ja som na turné s BIOHAZARD. Bol to obrovský zážitok a môžem povedať, že sú to aj veľmi dobrí ľudia. A HATEBREED? To je tiež jedna z mojich obľúbených kapiel. Mnohokrát sa stáva, že nás nejakí ľudia vidia rovnako ako som ja videl BIOHAZARD. Malé kapely si tiež povedia „wow“, my hráme s BORN FROM PAIN a ja na to, veď ja som normálny človek ako ty –vy. Ale keď sa potom pozriem na inú kapelu, zase si poviem „wow“, my hráme s HATEBREED, je to kruh, ktorý ide stále dokola.

Kto je autorom textov a aké dôležité sú pre vás vaše texty?

Náš spevák Rob píše všetky texty. Snažíme sa sústrediť na udalosti čo sa deju vo svete a okolo nás, čo si myslia ľudia, o korupcii vo vláde o novom svete. Je veľa vecí, čo Rob dáva do textov. Nerobí veľmi osobné texty, je v nich vždy nejaký odkaz.

Vo vašich textoch riešite mnohé témy, no väčšina má spoločného menovateľa, a tým sú sociálne a politické problémy.

Je v nich veľa tém, ale jedna z hlavných je, ako média kontrolujú ľudí a ako sa vlády snažia vnútiť svoje teórie ľuďom a snažia sa ich donútiť myslieť podľa svojich predstáv. Presvedčiť ich napríklad o tom, čo sa stalo 11. 9. 2001 - čo bol viac vládny útok ako teroristický. Potom sa média a vlády snažia ľuďom vnútiť teórie, že každý moslim je terorista - čo samozrejme nie je pravda. Alebo ťa učia niekoho nenávidieť len preto, že im prekáža. Keď im nenaletíš, staneš sa tiež nežiadúcim. Ozaj veľmi zaujímavé veci sa dejú.

Čo mi povieš napríklad o kauze, ktorá zamávala celým Holandskom, o vražde Thea von Gogha moslimom?

Ten, čo bol zabitý v Holandsku? Nebol zabitý moslimami. Myslím, že sa to stalo asi pred rokom a pol.

Myslíš si, že americký prezident Obama bude naozaj všeliekom na mnohé problémy, ako to od neho očakávajú americký voliči?

Úprimne, môj názor je, že vidíme iné tváre, ale za nimi sú tí istí, čo to kontrolujú a vždy kontrolovali. Keď sa pozrieš na Georga Busha, naozaj si myslíš, že mal pod kontrolou všetko, čo sa stalo za posledných osem rokov? On si nevie ani zaviazať šnúrky na topánkach. A Obama? Vyzeralo to, že ľudia mu dali silu, volili ho a verili v zmenu. No za jeho chrbtom sú stále tí istí ľudia, ktorí situáciu kontrolovali predtým a aj naďalej budú.

Nevidíš žiadnu pozitívnu zmenu?

Jediná z veci, ktorá bola pozitívná na týchto voľbách, že sa zistilo, koľko ľudí v USA a vo svete chce ozajstnú zmenu. Množstvo ľudí už proste neverí nielen klamstvu o útoku na WTC, ale neveria už ani iným lžiam. Je potrebné, aby bolo vidno, že ľudia ako ty a ja, sme pripravení zjednotiť sa a dosiahnuť ozajstnú zmenu. Aby všetci ľudia pochopili, že aj ich hlas sa počíta a je možné zmenu dosiahnuť, asi nie za rok-dva, ale snáď za päť rokov – nikdy nevieš. Nemyslím si, že Obama niečo môže zmeniť, naozaj nie. Zmenu môžu priniesť len obyčajní ľudia. Ľudia boli postavení pred dve možnosti, buď voliť pokračovanie Bushovej politiky, alebo si zvoliť nádej na zmenu. Keď sa pozreli na Busha a videli aký je neschopný a nekompetentný a potom sa pozreli na charizmatického Obamu, ktorý sľubuje zmenu? Výsledok bol dopredu jasný. Uverili, že tento človek môže niečo zmeniť. Ľudia mu veria a on aj napriek tomu, že by mohol oveľa viac, dáva ľuďom len omrvinky. Dáva príliš málo a vôbec nie veci, na ktorých naozaj záleží. Hoci ľudia chcú celý koláč, on im dáva len malý kúsok, ktorý ich uspokojí a zastaví v pýtaní ďalších hltov. Ak je na riešenie desať veci, povedia si „OK“, dáme im z toho jednu, tú ktorú môžeme obetovať a my si zatiaľ budeme robiť svoj biznis. Vždy tu budú klamstvá, myslím že Irak je toho dobrým príkladom. Naozaj si myslíš, že Američania odídu zo Stredného východu? Z regiónu s najhodnotnejšími surovinami na svete, ako je ropa? Vieš, nedáva to zmysel, stále tam budú kontrolovať všetko. Zničili to, vyrobili peniaze, majú nad tým kontrolu. Je to proste tak, OK, dáme vám trošku, ale my dostaneme toto celé. Myslím, že čím skôr to ľudia začnú vidieť a uvedomovať si to, tým skôr sa veci začnú meniť. Ale ľudia musia otvoriť oči, musia vidieť, čo sa skutočne deje, radšej než čo sa nedeje. Myslím, že keď si ľudia stále myslia, že 11. september bol teroristický útok, tak je to zlé a treba ľuďom otvoriť oči. Musia sa obzrieť dozadu, čo nám bolo predtým hovorené a porovnať si to s realitou.

OK, tých koho zaujali tvoje myšlienky a názory nasmerujeme na stránky vami založenej komunity Suicide nation, kde sa určite dozvedia viac a my prejdime radšej späť od politiky k BORN FROM PAIN. Pripravujete už aj nové skladby?

Náš ostatný album sme vydali v decembri minulého roku, nechceme zatiaľ písať nové veci. Pravdepodobne až začiatkom roku 2010 začneme robiť nové skladby. Máme síce jednu novú, ale tú pravdepodobne použijeme niekde na sedempalcové EP alebo split. Ďalší dlhohrajúci album vidím tak na rok 2011 alebo na koniec roku 2010.

Takže dosť času na písanie.

Jasné (smiech).

Fajn, nech sa darí a vďaka za rozhovor.

Nie je za čo, ja ďakujem, bolo mi potešením.

Za pomoc s rozhovorom a jeho prekladom ďakujem Jožkovi Balogovi, Petronele Babilónskej a Martinovi Lukáčovi.

Fotografie: Ivin a oficiálne stránky skupiny