Čosi mohla naznačiť už minuloročná nebývalá koncertná aktivita FERMATY s Františkom Griglákom a Fedorom Frešom v zostave, čosi načrtla aj predvlaňajšia reedícia všetkých dosiek COLLEGIA MUSICA (so skvelým zvukom a sprznenými obalmi). I tak návrat Mariána Vargu na pódiá prekvapil – veď naposledy to bolo v tejto podobe na veleúspešnom turné pred dvanástimi rokmi. Všetko medzitým boli len sporadické polonávraty.

Malá odbočka: do vypredaného, búracími prácami načatého PKO som tentokrát kráčal s lístkami v ruke a veľkými očakávaniami. V hlave blikal flashback do skorého roku deväťdesiatehosiedmeho, keď som vtedy ešte jednorazový koncert COLLEGIUM MUSICUM absolvoval zvonku natrieskaného klubu, počúvajúc cez plechové dvere na vykladanie aparatúry...

Je stále zarážajúce, akú univerzálnu popularitu si COLLEGIUM MUSICUM udržuje. Akoby tomu tí traja páni ani neverili: strácajúci sa na skromne nasvietenom, obrovskom javisku vyzerali tak, ako rodičia členov mojej generácie na ceste z roboty. A predsa tu bol jeden rozdiel: Dušana Hájeka, ktorého vymeniť biznis za bubenícke paličky už zrejme prinútiť nejde, nahradil Martin Valihora, tridsaťtriročný absolvent Berklee College Of Music, jedno z tých tichých mien, ktoré Slovensko dalo svetovému jazzu. A s prvým, razantným úderom štartujúcim Bartókov „Mikrokozmos“, bolo jasné, že tento večer bude patriť štvorici, nie trojici muzikantov – a že bude skvelý.

Úžasný zvuk bol dokonca pomyselným piatym hráčom (Fedor Frešo nezabudol zvukárom explicitne poďakovať) a repertoár sa vracal presne tam, kam si publikum prialo. COLLEGIUM MUSICUM (vedome či nevedome) skladby vystavalo tak, aby každý z muzikantov dostal svoj nemalý priestor. Okrem obligátnych a až na Valihorovu opulentnú exhibíciu decentných sól, ktorými sa celá štvorica odprezentovala, bolo príjemné sledovať, ako sa ťažisko presúva – raz dominovali Vargove, ako vždy neskrotne poskakujúce tóny hammondiek, prekvapivo veľa priestoru dostal Frešo a o Griglákovej hre škoda strácať slová.

Prekvapením nebolo, že sa nehralo z dosiek mladších, než „Konvergencie“, no nečakané mohlo byť, že playlist pokryl takmer celú debutovú dosku, z ktorej až na „If You Want To Fall“ odzneli všetky skladby – „Hommage à J. S. Bach“ tentokrát koncert neotvárala, COLLEGIUM MUSICUM si ju nechalo až na potleskom vstoje vypytaný prídavok. Okrem spomínaných kompozícií odznela v plnom znení kultová „Šeherezáda“ (alebo „Suita po tisíc a jednej noci“ z už spomenutých „Konvergencií“) a „Burleska“.

COLLEGIUM MUSICUM opäť uchvátili svojou aj v svetovom meradle unikátnou mélange slovanskej melodiky (či už transformovanej do a Vargom opäť reinterpretovanej z diel Bartóka či Rimského-Korsakova alebo vlastnej) a rockového drivu, ktorému dodal Valihora svojou hrou ďalší mohutný energetický impulz. A i keď ste sa počas koncertu mohli neraz pýtať, či to Varga chcel zahrať presne tak, ako to zahral, vadilo to pramálo. Tí, čo prišli na COLLEGIUM MUSICUM, nemohli odchádzať sklamaní.

A ja si piateho júna mimoriadne rád dožičím repete.