Post rocková škatuľka sa v posledných rokoch akoby vyprázdnila a jednotliví interpreti skôr súťažili vo vymýšľaní čo najdlhších názvov, než v inovácii často banálneho sentimentálneho brnkania s predvídateľnou a donekonečna opakovanou zápletkou. Akoby až na pár svetlých výnimiek vrátane vedúcich formácii žáner putoval v uzavretom kruhu zdanlivo obmedzených výrazových prostriedkov. Dlhé roky nikomu nešlo prekonať bezprostrednú ťažobu a mrazivú intenzitu albumov kanadských klasikov GODSPEED YOU! BLACK EMPEROR (ktorých výkričník v názve časom putoval na koniec názvu) a najzaujímavejšie zážitky pripravili zoskupenia používajúce post rock ako inšpiráciu pri posúvaní hraníc iných štýlov.

Z úplne iného konca sa k čiastočnému zveľaďovaniu žánrového teritória dopracoval pod krídlami Invada Records (vo vlastníctve Geoffa Barlowa z PORTISHEAD) s post rockom personálne spätý projekt pôvodne dvoch členov ELECTRIC WIZARD a MOGWAI. Hoci debutový album „A Love Of Shared Disasters“, s občasnými tendenciami skĺznuť do spomínaného banálneho brnkania, nemožno považovať za celkom vyvážený materiál, obsahoval niekoľko zaujímavých kúskov a priznával inšpiráciu pre žáner nie celkom typickými zdrojmi a načrtol celkom oprávnené očakávania.Na nasledovníkovi, ktorého bolo oproti bežnému zvyku možné nájsť na sieti v mimoriadnom predstihu pred riadnym vydaním, je našťastie evidentný príklon k rozvíjaniu tých zaujímavejších nápadov z minulosti. Navyše je dostupná okrem oficiálnej skrátenej verzie pod názvom „200 Tons Of Bad Luck“ i limitovaná edícia v podobe recenzovaného dvojalbumu.

Aj tentokrát sa album nesie vo výrazne sentimentálnej nálade, hoci sa CRIPPLED BLACK PHOENIX občas nebránia ani zábleskom svetla a štipky radosti, aj keď z názvy jednotlivých skladieb príliš veľa optimizmu neponúkajú. Opäť sa k slovu dostáva široká škála nástrojov od tých rockovo tradičných po vkusné sláčiky a virtuóznu prácu so samplami a efektmi (tá znesie porovnanie s vyššie menovanými Kanaďanmi), tvoriaca dokonalý podklad civilnému ale o to presvedčivejšiemu krehkému hlasovému prejavu Joe Volka, ktorý oproti debutu dostáva zaslúžene veľa priestoru. Štruktúra skladieb je pomerne pestrá a pohybuje sa od rozťahaných kompozícii typu „Time Of Ye Life...“ (s pôsobivým a snáď jediným pozitívnym posolstvom v úvodnom monológu), „Burnt Reynolds“ (s takmer štadiónovým chorálom), cez rockovo klasickejšie kratšie útvary (vynikajúca „Onward Ever Downwards“) po prevažne skôr inštrumentálne kúsky. Medzi vrcholy novinky patria určite intímne spovede na spôsob „Please, Do Not Stay Here“ alebo experimentálnejšie a z konceptu najviac vyčnievajúce skladby na spôsob „444“, či Toma Waitsa pripomínajúca „Along Where The Wind Blows“.

Inšpirácia odkazom ostrovného progresívneho rocku sedemdesiatych rokov, citácia folkových zdrojov a tradícií, či miestami doslova pubová atmosféra funguje po celý čas vo výnimočnej symbióze s modernou, zastúpenou spomínanými post rockovými prvkami. Skúsenosti Dominica Aitchisona, jedného zo zakladateľov post rockových veteránov MOGWAI, spolu s posadnutosťou retrom, typickou pre ELECTRIC WIZARD, ktorých členom bol istý čas zase Justin Greaves, prispela v vzniku jedného z najpozoruhodnejších tohtoročných hudobných počinov. Žánru tak paradoxne pripomenul jeho podstatu projekt, ktorý sa o post rock v prvopočiatkoch vôbec nesnažil.