To, že „Blackjazz“ nórskych jazz-metalistov SHINING bude jeden z albumov, o ktorých sa bude hovoriť dlho, vyzerá byť jasnou vecou; dokazuje to aj počet druhých pohľadov, ktoré sa pod recenziou nazbierali. Otázkou, na ktorú ani po opakovaných posluchoch nie je ľahká odpoveď, je, či sa do histórie zapíše ako zásadný počin, alebo ako obskúrna kuriozita. Už to, že Jørgen Munkeby a spol. opustili rešpektovaný experimentálny label Rune Grammofon, aby zmluvu podpísali s vzmáhajúcimi sa Indie Recordings, naznačuje renesanciu nórskej tradície avantgardného metalu s čiernymi koreňmi (rovnako ako je legitimizáciou extrémnych žánrov to, že distribútor na CD lepí reklamné nálepky s úryvkom recenzie z New York Times). V tomto ohľade je „Blackjazz“ priamym zavŕšením toho, čo s menším dopadom pred štyrmi rokmi načala kolaborácia Lasse Marhauga (JAZKAMER) a Ivara Bjørnsona z ENSLAVED a o dva roky neskôr stráviteľnejší projekt TRINACRIA, v ktorého radoch Bjørnsona a jeho kolegov Grutle Kjellsona a Arve Isdala doplnili dámy z noiseového zoskupenia FE-MAIL.
Stopu ENSLAVED nájdeme aj na „Blackjazz“ – Grutle Kjellsson vokálmi prispel k najsilnejšej reminiscencii na „Grindstone“, skladbe „Omen“, a záverečnej coververzii „21st Century Schizoid Man“ (pre majiteľov „Phobos“ od VOIVOD isto déjà vu), ktorou akoby si SHINING uctili štyridsiate výročie jej autorov KING CRIMSON. Kým sa k nej poslucháč prepracuje, čaká ho jazda na lunaparkovej atrakcii, do ktorej sa jej autori snažili dostať úplne všetko, čo im napadlo. „Blackjazz“ je extrémne „hustá“ doska s minimom šancí na výdych. Na predchodcovi „Grindstone“ sa SHINING hrali s kontrastami, na novinke sa do poslucháča oprú od prvého tónu s jasnou snahou utopiť ho prílivom zbesilých atakov bicích a chaotického saxofónu, doplnených rezavou, miestami rytmicky poriadne rozlámanou gitarou, zefektovaným revom a hlavne všadeprítomnou industriálne-elektronickou hlukovou hmotou, spoľahlivo utesniacou všetky medzierky. Najlepším príkladom je singlová hitovka „Fisheye“, v ktorej akoby sa stretli STRAPPING YOUNG LAD, DIE KRUPPS a MINISTRY – či najdlhšia kompozícia na albume, desaťminútová, príznačne nazvaná „Blackjazz Deathtrance“, šialene kmitajúca medzi rytmickou elektronikou, odkazujúcou až kamsi k EBM, a poriadnym gitarovým náterom so zvukovou intenzitou „rockových“ počinov BORIS.
Druhou vrstvou nahrávky je duch KING CRIMSON, okrem vyššie spomínaného coveru a miestami typicky „crimsonovských“ gitarových akordov počuteľný hlavne tam, kde sa Munkebyovci predsalen rozhodnú spomaliť – najvýraznejšie v úvode druhej z dvoch rovnako nazvaných „The Madness And The Damage Done“, ktorá akoby vypadla z „Red“. (Mimochodom: vtip s rovnakými názvami skladieb, na „Blackjazz“ zopakovaný aj v prípade matematickej „Exit Sun“, sa zrejme stáva ďalšou z poznávacích známok Nórov.)
Napriek všetkému je „Blackjazz“ vcelku trvanlivým albumom, ktorý síce ohúri mierne prvoplánovo, no zároveň poskytuje dostatok priestoru na objavovanie, keď prvotné nadšenie opadne. Nepôsobí však ako produkt prirozeného autorského pnutia, myšlienky na to, že títo mladí džezmeni chcú len okázalo ukázať, že dokážu zahrať čokoľvek a kedykoľvek sa natískajú pomerne často. „Blackjazz“ viac, než autentické a ucelené dielo pripomína formálne dokonalú, ale predsa len štúdiu (domácu úlohu, cvičenie) obdivuhodne talentovaného, ale trochu znudeného študenta.