Ak existuje nejaký dôvod, pre ktorý by BLACK SABBATH mali vydať ešte aspoň jednu štúdiovú nahrávku, tak je to napríklad skutočnosť, že „Forbidden“ by rozhodne nemal byť historicky posledným albumom tejto legendy všetkých legiend. Jednoducho nemôže. Veľká škoda, že na konci deväťdesiatych rokov zostalo v rámci slávneho reunionu s Ozzym iba pri nesmelých bonusových pokusoch. "Psycho Man" a "Selling My Soul" vôbec nezneli márne.
Vráťme sa však do roku 1995. Ak aj návrat Cozyho Powella za batériu bicích a tým v podstate kompletizácia rytmickej sekcie značky WHITESNAKE (Neil Murray nahradil unaveného, pohádaného Geezera) predznamenávali optimizmus v radoch verných fanúšikov, veľmi rýchlo prišlo vytriezvenie. Pod najhorším obalom v histórii kapely (áno, aj legendárny čertík z „Born Again“, pri ktorom sa Ian Gillan povracal, je lepší ako táto smiešna komiksová smrtka) sa skrýva nielen najhoršia nahrávka BLACK SABBATH s Tonym Martinom, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj najslabší článok reťaze, ktorej ohnivká počnúc piatkom 13. februára 1970 znamenajú heavy metal. Najstrašnejšie na tom je, že na tomto fakte sa objektívne zhodne drvivá väčšina fanúšikovskej obce.
Produkcia tohto albumu sa zrejme zapíše do dejín rockovej hudby ako jeden z najväčších omylov – Ernie C z BODY COUNT bol taký „profík“, že niektorí fajnšmekri si pri počúvaní dosky povšimli zvukové výkyvy a ďalšie fatálne nedostatky pri práci v štúdiu a záverečnom mixe. Jeho parťák Ice-T rapujúci v úvodnej skladbe „Illusion Of Power“ ako vôbec prvý hosťujúci vokalista v histórii BLACK SABBATH je potom už len bodkou za nápadom, ktorý sa v angličtine tak krásne s hlavou v dlaniach opisuje ako „what the hell were we thinking?“. Možno bol Tony Iommi úplne mimo formu a na rozdiel od svojej tvorby v osemdesiatych rokoch nedokázal už ani vkusne reagovať na hudobné dianie okolo seba (keď už nebol sám tým dizajnérom celého jedného žánru ako v rokoch sedemdesiatych), možno je to práca tvorivého kolektívu okolo neho (WHITESNAKE syndróm), tak či onak – pri niektorých skladbách poslucháč po rokoch jednoducho nechápe, ako sa mohli dostať na album BLACK SABBATH. Divotvorná balada „I Won´t Cry For You“ je iba začiatkom, nepodarky typu „Shaking Off The Chains“, „Sick And Tired“ či záverečný prazvláštny pokus o progresívne postupy a košaté aranžmány s príznačným názvom „Kiss Of Death“ strhávajú kapelu do šokujúcej staromódnosti a za každým ošúchaným gitarovým riffom číhajúcej nudy. Famózny hlas Tonyho Martina dokáže mnohé zachrániť, ale až priveľa momentov na „Forbidden“ je proste nad jeho sily.
Paradoxom a typickým znakom mocného fenoménu hudby potom zostáva fakt, že aj v súvislosti s takýmto albumom môžu v človeku prevládať naskutku pozitívne pocity. V rámci turné k „Forbidden“ zavítali BLACK SABBATH po prvýkrát na Slovensko a napriek všetkým možným hlasným protestom cirkevných a politických hodnostárov urobili v septembri 1995 veľkú radosť natrieskanému amfiteátru na Búdkovej ceste v Bratislave. Predskakujúci švédsky klenot TIAMAT, ktorý odohral v daždi takmer celý, vtedy aktuálny monolit „Wildhoney“, niektorým z nás možno ešte väčšiu ako hlavné hviezdy. Vždy, keď sa doma pozriem na ukoristenú bubenícku paličku s nápisom Bobby Rondinelli - Black Sabbath, s láskou spomínam na tento nezabudnuteľný večer. Takže ten „Forbidden“ nakoniec nie je až taký zlý album!