SWANS. Až päť nominácií v záverečných redaktorských rebríčkoch. A zároveň nikto, kto by si bez výčitiek trúfol zhodnotiť nový album v kontexte všetkého, čo sa okolo tohto svojrázneho fenoménu kedysi dialo. Skupina vedená Michaelom Girom si za mnohé zo svojich počinov vyslúžila prívlastok jedného z najvplyvnejších telies na alternatívnej hudobnej scéne. A rovnako aj pri svojich existenciálnych textoch či škandalóznych živých vystúpeniach zachádzala častokrát oveľa ďalej, než býva dodnes zvykom.

Je teda celkom pochopiteľné, že prvý album po štrnástich rokoch vyvolával viac obavy ako bezbrehé nadšenie. „Návrat“ zostarnutej legendy je ale nakoniec čímkoľvek iným, len nie zbytočným pokusom o oživovanie dávno studených mŕtvol.

Keď sa to tak vezme, tí SWANS vlastne neboli až takí zlí

„Vieš, Michael, tí SWANS napokon neboli až takí zlí,“ hádže 56-ročný Gira za hlavu sľub, že už nikdy nebude hrať hlučnú rockovú hudbu. Staré dobré časy mu vraj znenazdajky pripomenul gitarový riff, podobný naplno prežívanému sexu. Typický Gira.

Po niekoľkých albumoch, vydaných pod vlastným menom a tiež pod značkou THE ANGELS OF LIGHT, tak prichádza rad aj na SWANS. Tomu, čo malo byť pôvodne iba splitkom, prechádzala akustická sólovka „I Am Not Insane“. Na kolene nahraté folkové piesne pomáhali financovať tvorbu „My Father Will Guide Me Up A Rope To The Sky“.

Ako také však slúžia aj ako názorný príklad toho, aké rôzne vplyvy so sebou priniesli ostatní členovia pokračujúcich SWANS: mnohé na kosť ohlodané skladby sú na novinke upravené na nepoznanie. Na druhej strane, ak si chce poslucháč vychutávať texty a odhaľovať ich nejasné významy, prehľadnosť materiálu na „I Am Not Insane“ mu to umožní o niečo viac – a možno až po jeho dôkladnom napočúvaní úplne pochopí nových SWANS.

Žiadna hlúpa nostalgia

Už podľa predbežných opisov bolo jasné, že v prípade SWANS nepôjde o klasický reunion – nová doska nemala alibisticky uchlácholiť starých fanúšikov. Napokon, tých určite neteší ani nenávratne(?) prerušená komunikácia medzi Girom a Jarboe, pre ktorú charizmatickú speváčku v zostave SWANS len tak ľahko neuvidíme.

Miesto toho bolo údajným Girovým cieľom naznaciť ďalšie smerovanie a zaujať s novým albumom jasné miesto v už aj tak silnej a rozmanitej diskografii. Vymedzenie sa voči Jarboe, ktorá pôsobila v kapele takmer po celú jej existenciu, sa v takom prípade javí ako celkom logický krok.

Pokiaľ ide o napredovanie, z konca sa stal nový začiatok: novinka v sebe prirodzene spája prvky predrozpadového soundtracku k nejestvujúcemu filmu „Soundtracks For The Blind“ s „umiernenejšími“ piesňami z albumu „The Burning World“ či pera projektu THE ANGELS OF LIGHT. Žiadne z týchto prirovnaní však neobstojí úplne stopercentne. Napríklad duch fantastických „Soundtrackov pre slepých“ je prítomný „len“ vo forme celkovej atmosféry, zvukových experimentov, úvodov alebo záverov niektorých skladieb. Navyše, jeho podoba je cielene a správne agresívna. Dobrý výkon na skupinu šedivého starca pred šesťdesiatkou.

SWANS are not dead. Not at all

Z dlhého postávania pred pódiom už človeka doháňa nervozita. Hlasitosť väzbenia sa stupňuje – dosahuje nezdravú, nie však neúnosnú mieru. V momente, keď prichádzajú na pódium, na seba zvuk nabaľuje ďalšie a ďalšie ruchy. Opakujúce sa motívy vzbudzujú napätie. Chaos sa mení v poriadok a Michael Gira sa nimi necháva strhnúť – padá na kolená, extaticky vrieska a hecuje aj ostatných spoluhráčov.

Zážitok z koncertu vo Viedni ovplyvnil aj vnímanie dosky. Úvodná „No Words / No Thoughts“ obsahuje toľko isto magnetickej energie ako vystúpenie SWANS: už si ju viac nemožno predstaviť bez mohutných úderov do bicích Phila Pulea, spotenej košele chrbtom otočeného Chrisa Pravdicu alebo uhrančivého pohľadu Normana Westberga. Dychberúci štart.

Nasledujúca „Reeling The Liars In“ je však trochu zvláštna voľba. Pieseň, ktorá v pohode zapadla na akustický „I Am Not Insane“, pôsobí v adrenalínom nabitej kolekcii prinajmenšom neprirodzene. Povedzme, že pre väčší spád albumu je lepšie ju pri počúvaní vynechať.

Zvyšok „My Father Will Guide Me Up A Rope To The Sky“ je už ale bez výhrad. Prekvapí „hosťovanie“ Girovej dcéry a populárneho Devendru Banharta, ktorého Mr. Swans kedysi objavil pre svet. A za vzrušujúcu možno považovať aj nástrojovú rozmanitosť – vďaka nej je aj vedľa dominantnej basgitary a bicích nástrojov neustále čo objavovať.

Tak, ako je z textov albumu cítiť duchovný náboj, je aj jeho hudobná stránka plná povznášajúceho pnutia, správne mierenej manipulácie. Úprimne, nenapadá ma žiadna iná kapela, ktorá by mala aj po zhruba tridsiatich rokoch od svojho vzniku stále čo povedať a nevyznelo by to prázdne. SWANS are not dead. Not at all.