Tápajúce legendy doomového remesla pred časom uverili vo svoju schopnosť vytvoriť vyššie umenie. Výsledkom bola megalomanská katastrofa v podobe nepočúvateľnej trojdiskovej koketérie s vážnou hudbou nazvaná „Evinta“. Tento nápad pochádzal z polovice deväťdesiatych rokov, kedy mnohé veľké mená viac alebo menej úspešne napĺňali svoje novátorské ambície a dokazovali svoju otvorenosť a rozhľad najčastejšie experimentami s klasikou či elektronikou. Koniec koncov, doba priala pokusom vymaniť sa zo zaužívaných škatuliek.
Podobné snahy sa v prípade MY DYING BRIDE, sláviacich týmto počinom už dvadsaťročné pôsobenie na scéne, pravdepodobne nestretli so želanou odozvou. Od pôvodne zamýšľaného koncepčného albumu kapela našťastie upustila a zredukovala svoj umelecký zámer na skromné jednoskladbové EP, ktoré navyše (aj našťastie) poňala v zaužívanom a príjemne konzervatívnom štýle jej vlastnom. Na ploche necelej polhodiny rozbalila overené postupy, vrátane štýlového hrmenia a fúkania vetra v samom úvode. Prevládajúce pomalé tempo s rozťahanými riffmi striedajú občasné zrýchlenia, v ktorých sa predvedie po rokoch navrátený Shaun Steels, a neodmysliteľný Aaron Stainthorpe predvádza v rámci žánru unikátne náreky i suverénny growling. Po rokoch neprekvapí ani angažovanie overeného Magsa za mixážny pult. Stávka na istotu tentokrát vychádza lepšie než naivné a plytké experimenty. Na „The Barghest O´ Whitby“ dokázali MY DYING BRIDE vlastné uplakané remeslo predať viac ako staromilské retro, než aby skĺzli k paródii seba samých. Aj to je niekedy umenie.