Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Nebudem to tajiť – na tento album som sa v roku 2012 tešil najviac. Nie je to preto, že by sa partii Britov darilo nahrávať prelomové kúsky. Aj pri rozmanitosti žánrov, o ktoré sa opierajú, je ich hudba vždy viac o jednoduchom hraní zo srdca a odkazovaní na staré vzory z oblasti rocku, blues, folku aj filmu. Ak popritom vybudujú mostík so súčasnou hudbou zapojením tvrdosti alebo atmosferických, chvíľami post-rockových vyhrávok, znie to vždy uvoľnene, bez snahy o prekračovanie hraníc alebo dokazovanie si vlastnej veľkosti.
CRIPPLED BLACK PHOENIX si jednoducho vedia získať sympatie publika a navnadiť ho na odovzdané počúvanie. Nefungujú v anonymite, ale neradi sa fotia pre médiá, nevystatujú sa na verejnosti a dokonca aj vo videoklipe si radšej zahalia tváre, len aby sa nemuseli hanbiť pred kamerou. S nenútenosťou sebe vlastnou totiž vštepujú človečenstvo priamo do toho, čo je najdôležitejšie – teda do vlastnej tvorby.
Udržať partiu pohromade
Z núdze cnosť. Každý album Britov je unikátny kvôli neustálym zmenám v zostave. Novinka „(Mankind) The Crafty Ape“, nahraná znova v inom zložení ako jej predchodca, zostane zrejme naveky posledným albumom CRIPPLED BLACK PHOENIX so sympatickým Joeom Volkom za mikrofónom. Rozhodnutie speváka odísť tesne po nahraní dosky len kopíruje pomery v kapele: jediný, kto sa jej venuje dlhodobo a stopercentne, je totiž skladateľ Justin Greaves.
Zvyšné hráčske posty spravidla zastávajú ľudia, ktorých druhou prioritou sú buď maličké osobné projekty, alebo iné podzemné kapely. Udržať stroj v neustálom chode je preto ťažké. Ale netreba vešať hlavu, zatiaľ sa vždy zdalo, že zmeny CRIPPLED BLACK PHOENIX len a len prospeli.
Aj LVMEN mali svoju Markétu Lazarovú
Ak sa novinka niekam posunula, tak je to smerom k väčšej pesničkovosti a priamočiarosti. Zatiaľ čo na fantastickom dvoj-CD „The Resurrectionists / Night Raider“, podľa mňa najlepšom počine roku 2009, bol problém vybrať čo i len jednu skladbu s hitovým potenciálom, na novom albume sú aspoň štyri. Vplyvy PINK FLOYD a blues-rocku sú znova očividné, šiesta skladba dokonca pripomenie starého Eltona Johna. Vigilantes sa však nikdy neznížia na úlohu obyčajnej revivalovej kapely. Naopak.
Čo ubudlo, sú početné intrá a úryvky z filmov. Ako to už pri intrách chodí, niesli v sebe predpísané emócie a dojmy, pripravené k okamžitému ponáraniu pod kožu poslucháča – podobne, ako keď náladu českých LVMEN často definovali krásne výseky z Markéty Lazarovej. Ide teda o zložku, ktorá pri všetkej úprimnosti chýba, pretože do hudby vnášala viac osobného.
Zároveň ale treba vyzdvihnúť snahu CRIPPLED BLACK PHOENIX o poctivý prístup. Po novom sa už nestane, že intro zanechá silnejší dojem ako skladba samotná, čo platilo napríklad v prípade nemastnej-neslanej „Bastogne Blues“ z EP „I, Vigilante“. Všetka zodpovednosť za prenášanie emócií, o ktorých je hudba predovšetkým, teraz leží na pleciach kapely. Ako si s tým dokázala poradiť?
Starosti o osud ľudstva
Výborne. Novinka možno nie je zošitá dohromady s takou precíznosťou ako predošlý dvojalbum a nevytvára jednoliaty svet plný slnka, prachu a poletujúcich chumáčov slamy. Miesto toho kopíruje trojaktovú štruktúru konceptu albumu o skazenosti ľudstva a nádeji, že ešte nie je všetko stratené (Hrozba – Pasca – Clivota človeka): posúva dianie neustále dopredu, aby kulminovala približne v strede minutáže a po jej zvyšok už len nádherne melancholicky doznievala.
Medzi jej najlepšie okamihy patria tie, v ktorých je počuť, ako skvele sa skupina baví. Zapojenie trúbok („Born In A Hurricane“) a hry na pílku („The Heart Of Every Country“) je detailom, ktorý je ľahké si zamilovať. Tradičné potešenie prinášajú aj precítené gitarové vyhrávky alebo pokorný prejav speváka Joea Volka. No a keď mu svojím spevom sekunduje Daisy Chapman, človeka až prepadne ľútosť z toho, že aj ona už zrejme opustila kapelu.
Dobrý výsledný dojem teda neskazí ani nemotorný predel medzi prvou a druhou časťou šiestej skladby „The Brain / Poznan“, ani zažitá skúsenosť, že to ešte stále mohlo byť aj lepšie. CRIPPLED BLACK PHOENIX vydali prvý hodnotný album roku 2012 – nevtieravý, bohatý na silné momenty a pripravený na veľa vypočutí. Mám také tušenie, že v koncoročnom zúčtovaní skončí vysoko.
1.Chapter I (A Thread): Nothing (We Are...)
2. The Heart Of Every Country
3. Get Down And Live With It
4. (In The Yonder Marsh)
5. A Letter Concerning Dogheads
6. The Brain / Poznan
7.Chapter II (The Trap): Laying Traps
8. Born In A Hurricane
9. Release The Clowns
10. (What?)
11.Chapter III (The Blues Of Man): A Suggestion (Not A Very Nice One)
12. (Dig, Bury, Deny)
13. Operation Mincemeat
14. We'll Never Get Out Of This World Alive
15. Faced With Complete Failure, Utter Defiance Is The Only Response
31.1.2012
CRIPPLED BLACK PHOENIX jsou jako juniorka PINK FLOYD. Horda
hudebníků má od těchto skutečně dost naposloucháno a tolerantní fanoušci veteránů musejí mít, nejen, při poslechu „(Mankind)-The-Crafty-Ape“ zvláštní pocit radosti.
Já se k nim počítám, protože je do hry dodáno i něco navíc a tím nechci říci příliš svojského. Spíše takový koktejl – „Too long drink“ všeho všude možně už slyšeného. Ale co je důležité, chutná. Navíc krásně voní nesvázaností a nadšením.
Ačkoliv jsem album s chutí vydržel otáčet celý den, tak se nemohu ubránit pocitu, že se mělo stříhat, maximálně na hodinu a vše by, dle mě, bylo ještě mnohem více intenzivnější.
20.2.2012
Jsem zpět, protože na osmičku to určitě je a možná se sem ještě vrátím!
31. ledna 2012
Rudi
8,5 / 10
Vskutku luxusná pozvánka na marcový koncert do Trnavy. Aj napriek dosť výraznému a rušivému kontrastu medzi príjemnými, civilnými, citlivými aranžmánmi a naivnou revolucionárskou estetikou videoklipu "Laying Traps" rozhodne jeden z najpútavejších albumov tohto roka. Oveľa priamočiarejší a svižnejší ako predchádzajúce počiny, no v žiadnom prípade nestráca nič zo svojej hĺbky a záživnosti.
30. ledna 2012
Deadmann
8,5 / 10
Jsa neposkvrněn předešlou tvorbou musím dát za pravdu kolegovi V-durovi - CRIPPLED BLACK PHOENIX v mých očích natočili výbornou desku kvalitně kombinující vybrané elementy starších hudebních uskupení rozličných kytarových žánrů. I ten lehoulinký retro nádech je uvěřitelný.
30. ledna 2012
V-dur
8 / 10
S kandidátmi do Valhally 2012 začíname už pekne od januára. "(Mankind) The Crafty Ape" je skvelý album, ak CRIPPLED BLACK PHOENIX nepoznáte, alebo ich poznáte iba zbežne. Svojou metrážou a zaujímavou a vyspelou muzikou je adeptom na dlhodobejší vzťah.
Muzika stavajúca väčšinou na bluesových základoch je viac pesničková než na predošlých počinoch, opakujúcou sa fascináciou sú dramatické a výrazné zmeny podkladových akordov pod jednoduchým melodickým motívom. Jednoduché a účinné. Z hlasov ide charizma, z nástrojov skúsenosti.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.
Zajímavý vánek z neočekávaného směru se objevil u power/progmetalových DGM, Italové nabrali směr do progrockového pravěku a v kombinaci s jejich powermetalovou energií je z toho neuvěřitelně svěží výsledek. A vůbec to nezní jako hloupé retro. Bravo.