Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Tento text je takzvanou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Pravidlo, ktoré si autor tejto recenzie ustanovil už pred rokmi, a síce nerecenovať nahrávky kapiel, ktoré pochádzajú z rovnakého mesta ako on, a to hlavne vtedy, ak sú členovia týchto skupín aj jeho osobnými priateľmi. V tomto prípade pisateľ porušuje pravidlo v oboch týchto ohľadoch. Nielenže sú OBLITERATE z Košíc, ale dvaja z členov skupiny sú jeho dlhoročnými kamarátmi a s oboma istý čas pôsobil v iných skupinách (CARESS a V13AULT). Či sa mu podarilo oprostiť od osobných vzťahov už zostane na posúdení poslucháčov najnovšej nahrávky OBLITERATE.
Ak autor tohto príspevku pri druhom pohľade na predchádzajúci album hovoril, že sa OBLITERATE úspešne podarilo vymaniť zo škatuľky plagiátorov NAPALM DEATH, hoci do nej boli podľa neho zaradzovaní neprávom, tak aktuálny album sa takýmto porovnaniam vzdialil na neprekonateľné vzdialenosti. Už len ťažko je možné OBLITERATE označovať ako grindcorovú bandu, hoci tento štýl zo základov ich produkcie stále cítiť. Štvorica muzikantov, posilnená o nového basgitaristu, siaha okrem hardcoru a death metalu k ešte netradičnejším postupom, ako sú melodické vokály, rôzne vsuvky, kontrast striedania pomalých a rýchlych témp atď.
A samozrejme z albumu nie je možné prepočuť ešte väčší vplyv Ivina na tvorbu produkcie skupiny. On, ako niekdajší líder rockovo-progresívneho zoskupenia NOSTRUM, preniesol do tvorby OBLITERATE cit pre detaily, pohrávanie sa s melódiami a rytmom ako i schopnosť stvoriť skladby ako kompaktný celok. Oproti predchádzajúcemu albumu došlo k zlepšeniu pri vokáloch, charizmatický frontman Gabo, ktorý na „Something Wrong“ neprispel práve najprepracovanejšími vokálnými linkami, tentoraz odviedol prácu na o level vyššej úrovni.
K celkovému dojmu samozrejme prispievajú aj hosťujúci vokalisti Peter Hija (GOD DEFAMER, DIE PROUD) a Lenka Pavúková (CHORÉ VRANY). Mimochodom, skladbu „Circles In Dust“, v ktorej je možné počuť hlások posledne menovanej osôbky, považuje pisateľ tohto textu za najzaujímavejšiu na albume, aj napriek nezvyklej dĺžke. Ako tretí hosť na nahrávke sa podieľal maďarský gitarista Jozzi (ex-WENDIGO, STRING THEORY, LEANDER), ktorého sóla sa objavili v troch skladbách z celkovo šiestich. Hostia na album síce neprispeli ničim úplne zásadným, no pekné veci sa skladajú väčšinou z nenápadných drobností... Hosťovačky ale vyvolávajú otázku, ako si OBLITERATE poradia so živým prevedením, pričom si ani nepokúšajte predstaviť, čo by robili, ak by sa vydarila účasť všetkých pôvodne zamýšľaných hostí.
So zvukovým záznamom si chlapi dali dosť práce, čo sa odrazilo nielen na zozname štúdií v ktorých nahrávali, ale hlavne na výbornom zvuku, ktorý v pohode atakuje aj kvality, na ktoré ste zvyknutí u väčších kapiel nahrávajúcich v zabehnutých štúdiách. Samozrejme, pri väčšej snahe možno nájsť aj niektoré nedostatky, tieto ale nie sú nijako výrazné a pri posluchu nerušia.
K úplnej spokojnosti predsa len niečo chýba. Aj napriek zjavnej snahe posunúť sa ďalej, pričom po hudobnej stránke sa im napĺňať tento cieľ darí, OBLITERATE postrádajú povestný ťah na bránku. Tejto nahrávke možno mohli pomôcť ešte zaujímavejší hostia, no určite by dostatočne pomohol skúsenejší producent a zahraničný mastering. A že to nie je len o peniazoch, alebo až o takých horibilných sumách, ako sa zvykne tradovať, potvrdzuje viacero príkladov, kedy aj menšie kapely z krajín V4 úspešne siahli po týchto prostriedkoch a vyplatilo sa - čím nemám na mysli väčšiu predajnosť, skôr ešte vyššiu kvalitu výsledného produktu.
Predchodca aktuálnej novinky vyšiel u rakúskeho vydavateľa, pričom tento neodviedol príliš dobrú prácu, čo sa týka propagácie. Aj OBLITERATE sa postarali o zopár lapsusov na tomto poli, ktorým kraľuje odmietnutie možnosti hrať ako predskokan NAPALM DEATH. So „Superboring“ chlapi zakotvili síce u menšieho vydavateľa, no ten snáď bude o to aktívnejší, a podľa kompaktnosti aktuálnej zostavy je možné predpokladať, že OBLITRATE urobia všetko pre jeho úspešnosť. V každom prípade je tvorca týchto riadkov nadmieru spokojný...
„Superboring“ je definitívnou rozlúčkou s minulosťou a výborným vykročením k zaujímavejšej budúcnosti. Aj napriek drobným nedostatkom ide o nadpriemerné dielo, ktoré poteší hlavne fanúšikov progresívnejších a prepracovanejších postupov. Chlapi však nezabúdajú ani na to, odkiaľ vyšli.
1. 00110000
2. Freefall Society
3. Mostly Harmless
4. Superboring
5. Like A Falling Leaf
6. Circles In Dust
Diskografie
Universe, Milk, Structures (2018) Superboring (2012) Something Wrong (2009) We Haven´t Given Up Yet (promo EP) (2007) The Ball Season (split w. MÄSO) (2005) Tangled Ways (2003) Against Your Will (split w. DIN-ADDICT) (2002) Antiracism (promo) (2001) Pieces Of Superior Life+Blindness (MC reedition) (2000) split MC (w. N.C.C.) (2000) 4way split EP (w. HAEMORRHAGE / EMBOLISM / SUFFOCATE) (2000) The Feelings (2000) Blindness (splt w. EXCRETED ALIVE) (1997) Blindness (demo) (1995) Pieces Of Superior Life (demo) (1993)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: Gothoom production Stopáž: 35:00
Produkce: OBLITERATE Studio: Klakson studio, M. Barla, Music Distillery, Fork In The Eye
OBLITERATE na „Superboring“ hrajú mix grind coru a technického extrémneho metalu, netreba sa tu hádam báť ani termínu „progresivita“.
Grind core v štýle, na aký sme zvyknutí, je tu minulosťou. Netreba však mať obavy, ide o veľmi energický, agresívny materiál, v ktorom samozrejme od tých pravých grindových náklepov nikto neupustil. Na druhej strane sa treba pripraviť na nahrávku technickú, plnú „polámaných“ nepravidelných rytmov a rôznych vplyvov od maximálne zbrutálneného tvrdého rocku po industrial.
Pre žáner najnetypickejšie je časové rozpätie skladieb a hlavne záverečná mnohominútová niekoľkodielna extrémne metalovo/elektronicko/ambientná hudobná „epopej“, v ktorej zaznie aj ženský vokál.
V podobe „Superboring“ ponúkajú OBLITERATE veľmi súčasne a vyspelo znejúci tvrdý hudobný materiál, v zásade zase raz „len“ prevažne pre „extrémne uši“, každopádne ide o nahrávku, ktorú čo do jej nápaditosti a úrovne ťažko porovnať s niečím z domácej (= česko/slovenskej) tvorby a mám pocit, že vysoké hodnotenia možno oprávnene očakávať aj na svetovom fóre, kde, úprimne povedané, sa zas až také zázraky nedejú.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.