Príbeh EPHEL DUATH je varovaním pre všetky ambiciózne mladé kapely. Pripomienkou toho, že doba nepraje hudobným rojkom, pretože mať dobrý nápad a talent jednoducho nestačí.

Postupný rozpad talianskej multižánrovej ikony sledovali s ťažkým srdcom hlavne tí, ktorí si zamilovali zásadnú dvojicu albumov „The Painter´s Palette“ a „Pain Necessary To Know“. Či už za to mohol zlý marketing alebo nepriaznivá situácia na trhu, EPHEL DUATH nezískali od vydavateľstva za všetko svoje snaženie do roku 2009 viac než 400 dolárov (sic). Nepomohli ani absolutóriá od fanúšikov a kritickej obce.

Dnes už si bežné kapely zarábajú na živobytie úmorným koncertovaním a Taliani sa v tejto oblasti nikdy nedokázali naplno presadiť. I keď je pravdou, že ani takí dennodenne vyťažovaní hudobníci, akými sú GOJIRA alebo LAMB OF GOD, nemajú financie ani na vlastné bývanie, respektíve na založenie rodiny.

Bola to takmer smrteľná rana pre skupinu, ktorej perfekcionizmus viedol napríklad k najímaniu si kvalitných hudobníkov za peniaze. Skladateľ Davide Tiso, ktorý väčšinu výdavkov naivne financoval z vlastného vrecka, sledoval postupný odliv všetkých ostatných členov, až zostal v zostave úplne sám. Strata ilúzií o budúcej umeleckej dráhe bola nevyhnutná. EPHEL DUATH oznámil pozastavenie činnosti a Davide sa presťahoval do USA.

„On Death And Cosmos“ je začiatkom novej éry EPHEL DUATH, v ktorej hudba zaujíma až druhé miesto – hneď po normálnej práci. Rezignácia na veľké plány sa podpisuje aj pod hudobný prejav, hoci nová súpiska by mohla napovedať opak: vrieskajúceho Luciana Lorussa vystriedala Davideho manželka Karyn Crisis, známa z pôsobenia v CRISIS, niekdajšiu progresívnu hru na basgitaru sľubuje opäť oživiť legendárny Steve DiGiorgio a za bicie si znova sadá sympatický virtuóz Marco Minnemann.

Technickej brilantnosti na všetkých postoch však často chýba akákoľvek väčšia iskra. Davide Tiso hovorí o najlepšom albume, aký kedy nahral, ale z pohľadu poslucháča nemá nahrávka moc veľké oči. Nenájdeme na nej ani to zásadné búranie žánrových hraníc z minulosti, ani všadeprítomné pohrávanie sa s konceptom alebo dusivou atmosférou. Trojskladbové EP je síce o smrti a životných prehrách, ale skôr ako bezútešnosť z neho sála rutinérstvo človeka, ktorý si od hudby veľa nesľubuje a už viac neriskuje.

Od skupiny, ktorá sa ocitla hneď dvakrát v prvej tridsiatke našich albumov minulého desaťročia, sa skrátka očakáva viac. Tam, kde znie metalovejšie, hustejšie a zemitejšie, pripomína niektorého z post-blackmetalových epigónov, postráda však dôraz (podobnosť navyše zvýrazňujú aj názov EP, dizajn obalu a gýčové „v" miesto „u" v názve EPHEL DUATH).

Produkcia deathmetalistu Erika Rutana pridala Tisovej hre na gitaru na tvrdosti, takže jej vyhrávky už nie sú také vzdušné a prierazné ako v minulosti, a ani basgitarista Steve DiGiorgio nedostal toľko priestoru, aby bola jeho hra aspoň približným pôžitkom ako tá Fecchiova. Z nahrávky cítiť snahu nevyčnievať a podriadiť sa tvrdému celku.

Ozubené kolesá do seba dobre zapadnú až v tretej skladbe „Stardust Rain“, a to predovšetkým v jej druhej polovici, oddelenej sériou do srdca bodajúcich riffov ako z čias „Pain Necessary To Know“. To už sa ale EP pomaly končí a na naprávanie dojmov je neskoro.

S číselným hodnotením je to ťažké. Ak odložíme bokom sympatie a obdiv technických zručností, zážitkom sú noví EPHEL DUATH zatiaľ zhruba na šesť bodov – teda ďaleko za očakávaniami. Uvidíme, čo prinesie dlhohrajúci album.

Ako hodnotím predošlé albumy:
The Painter´s Palette [2003] - 8/10
Pain Necessary To Know [2005] - 10/10
Pain Remixes The Known [2007] - 7/10
Through My Dog´s Eyes [2009] - 8/10