Keď som v novembri minulého roku zazrel v kníhkupectve tento titul, už po zbežnom prelistovaní bolo jasné, že pôjde so mnou domov. Domorodé obyvateľstvo od Aljašky po Ohňovú zem je téma, ktorá ma zaujíma už veľa rokov, a publikácií týkajúcich sa špeciálne vojenstva zas toľko nie je.

Táto, pojednávajúca o domorodých bojovníkoch Severnej Ameriky, je okrem iného výborným doplnkom k hodnotným historickým dielam, medzi ktoré osobne radím napríklad „A history of the Indians of the United States“ od Angie Debo, okrem iného aj domorodcami sa zaoberajúcu knihu „Za širou Missouri“ od Bernarda DeVoto, „Lid Rudého Oblaka“ (George A. Hyde) a podobným.

Je takisto vyvážením takých prác ako „Velká siouxská válka“ od J. Opatrného a hlavne „S tomahawkem proti mušketám“ od J. Černíka, ktorého pohľad na túto časť histórie USA je poplatný téze o „historickej nevyhnutnosti“ a hraničí so zľahčovaním či ospravedlňovaním procesu, na konci ktorého z cca 2,5 milióna (tu beriem do úvahy najnižší odhad) domorodcov v roku 1500 zostalo pri sčítaní v roku 1900 250 tisíc ľudí. To, že ich počet odvtedy vzrástol desaťnásobne (nezmiešaná je ale možno tak polovica tejto populácie), je síce fajn, ale likvidácia väčšiny kultúry a ducha už nie.

(Pozdravujem slovenského chlapca, ktorý na SME nadšene bloguje o tom, ako tuším v rezervácii Santee Dakotov mládeži forsíruje do hlavy kresťanstvo a má pocit, že tým pre nich robí niečo dobré a prospešné. Pritom len pokračuje v tom, s čím začala vláda USA v 19. storočí a čo skôr nefungovalo ako fungovalo.)

Žiaci Indiánskej školy v Carlisle

To, že Černík taký odporný moment „pacifikácie prérií“, akým bol masaker Čejenov pri Sand Creeku v roku 1864, hodnotí ako niečo, čo sa vôbec nestalo tak, ako o tom hovorili výpovede očitých svedkov z radov Indiánov, ako aj výpovede dôstojníkov pravidelnej armády, ktorí miesto navštívili bezprostredne po „akcii“, hraničí s prepisovaním histórie.

Dostatok výpovedí o tom, že rozhodne nešlo o „regulárnu bitku“ nájde aj v takmer polstoročnom diele „Bury My Heart At Wounded Knee“ od Dee Browna, ktorého ale historici ako Černík a Opatrný označujú za „revizionistu“. To samozrejme neznamená, že ich práce neobsahujú celý rad hodnotných informácií. Napríklad, ak chcete byť v obraze, pokiaľ ide o pomery v armáde USA, výzbroj, prehľad bojových akcií, životopisy hlavných postáv konfliktov a podobne.

Chris McNab je autorom vyše 40 kníh špecializujúcich sa na vojenskú históriu a technológie. Jeho prehľad bojového umenia severoamerických domorodcov – Indiánov, a v tomto rámci aj Eskimákov (Inuitov) napriek tomu, že ide o populárno-vedecké dielo, ide dostatočne do hĺbky a je zaujímavý.

Kniha tohto typu tu jednoznačne chýbala a rozdelenie podľa kultúrnych i geografických okruhov je prehľadné a logické. Autor sa zaoberá praktickými záležitosťami, k téme pristupuje bez emócií, jeho snahou väčšinou nie je hodnotenie tohto historického obdobia. Miesto toho ponecháva slovo účastníkom bojov i dobovým kronikárom, cestovateľom a tým, ktorí môžu túto tému priblížiť. Hodnotí – často oprávnene vysoko – bojovnícke a strategické kvality, a to, kto je tu „dobrý“, alebo „zlý“, ponecháva na úsudku čitateľa.

Little Big Horn

(Je pozoruhodné, že tam, kde sa J. Černík o Apačoch – konkrétne o Victoriových bojovníkoch - ako o strelcoch z palných zbraní vyjadruje s opovrhnutím, o nich McNabb píše s rešpektom a uznaním. Možno že lukostreľba bojovníka, ktorý od štyroch rokov strieľa z luku, sa líšila od streľby toho istého z nekvalitnej predovky, ktorú jeho dedo dostal ako „výpalné“ od mexickej vlády. Treba ale dodať, že zlých strelcov z pušiek bolo medzi domorodcami menej než v americkej armáde, ktorá často nemala peniaze na muníciu, zanedbávala poriadny strelecký výcvik mužstva a skóre voči domorodcom „vylepšovali“ hlavne kvalitnejšie vyzbrojení dôstojníci so záľubou v streleckom športe a menší počet elitných ostrostrelcov. Domorodci naopak po roku 1860 disponovali aj kvalitnými opakovačkami od priekupníkov či priamo z vládnych dodávok do rezervácií, prípadne občas nejaký transport pre armádu nedošiel do cieľa.)

Victorio

Mnoho zaujímavého tu nájde aj čitateľ, ktorého pojem o severoamerických domorodcoch siaha ďaleko za to, čo mohol vidieť vo westernoch, vrátane takých „proindiánskych“ ako Zlomený šíp, Tanec s vlkmi, Cesta na Západ alebo Geronimo – americká legenda, či plus – mínus romantických – Posledný Mohykán.

Pretože popri takých „notoricky známych“ miestach deja ako prérie, východné lesy či vyprahnutý Juhozápad navštívime aj filmovo i literárne oveľa menej zmapované oblasti pacifického Severozápadu, Kalifornie, Skalnatých hôr, Kolumbijskej plošiny či subarktických lesov a tundier na severnom okraji kontinentu. Tam všade sa bojovalo a kniha prináša mnoho celkom nových informácií.

To, že indiáni sa občas vedeli vypracovať na celkom slušných opravárov pušiek, som napríklad nepredpokladal, nejaké techniky zakopávania na severných prériách boli pre mňa tiež skôr novinkou. Ešte väčšou napríklad to, že Apači údajne v ranom období konfliktov so Španielmi mali v arzenáli aj zbrane, podľa popisu podobné aztéckemu obsidiánovému „meču“ macahuitl.

Macahuitl

 
Macahuitl

Osobne by som ako „bonus“ uvítal nejaký na základe archeologických výskumov načrtnutý pohľad pred rok 1500, napríklad v oblasti prérií, puebiel alebo mohýl z údolia Mississipi, prípadne z obdobia vzniku Irokézskej ligy, ale aj takto som spokojný.  Zvlášť oceňujem výbornú a obsiahlu obrazovú časť. Záujemcom o tému môžem knihu odporučiť.

Napriek tomu má však toto vydanie isté rezervy, zapríčinené zrejme nedostatočnými znalosťami prekladateľov a povrchnou odbornou revíziou. Nemôžem posúdiť, koľko omylov je už v originálnej verzii. Pre prípadných záujemcov však spomeniem niekoľko sporných miest alebo pripomienok, ktoré som si v knihe vyznačil. Možno sa niekomu tieto informácie hodia.

Str. 27, obrázok dole: K typom tomahavkov by sa hodilo spresnenie, že sekerovitý bol britskej, „krompáčovitý“ francúzskej výroby.

Britský tomahavk

Francúzsky tomahavk

Str. 35, obrázok „VESNICE KMENE KRÍŮ“. Bolo by vhodné porovnať text s originálom, vzhľadom na kapitolu o kmeňoch z východného pobrežia USA/Juhovýchodu zjavne došlo k zámene tam žijúcich muskogeanských Kríkov (Creek) za algonkinských Kríov (Cree) z oblastí kanadských lesov a severných prérií. Je to častý omyl tunajších prekladateľov, v knihe sa objaví niekoľkokrát.

Kríkovia 

Kríovia

Str. 65, obrázok hore: Rodina Inuitů překračuje řeku... Jasný príklad zámeny príslušníkov québeckého a labradorského algonkinského kmeňa Innuov (Innu), príbuzných Naskapiov, za Inuitov (Eskimákov).

Innuovia


Inuiti

Str. 82, odstavec ARKTIČTÍ A SUBARKTIČTÍ VÁLEČNÍCI: Autor alebo prekladateľ nerozlišuje medzi Eskimákmi (Inuitmi) a Indiánmi, v tomto prípade athabaskými Kučinmi a ostatnými. Ďalej je zmätočná veta: „Kontakty mezi aljašskými kmeny a Sibiřany (Rusy) trvali celé tisíciletí...“ Ak za Sibírčanov považujeme Rusov a nie pôvodných obyvateľov, napr. Čukčov, Koriakov, Itelmenov, Jupikov a podobne, tak najranejšie kontakty možno datovať do 1. polovice 18. storočia, od výprav Vitusa Beringa. Kontakty medzi pôvodným americkým a sibírskym obyvateľstvom v poľadovej dobe sú skôr hypotetické, možno ich predpokladať v prípade Inuitov (Eskimákov) a Aleutov, v prípade Indiánov skôr nie, vzhľadom na to, že ani Tlingiti, Haidovia a iné kmene s vyspelou moreplavbou sa nepúšťali na ďaleké výpravy cez otvorený oceán, a ešte menej to platilo v prípade pôvodného obyvateľstva Kamčatky a Čukotky.

Celkovo sa v tejto kapitole nedostatočne rozlišuje medzi Inuitmi (Eskimákmi) a Indiánmi, napríklad na strane 87 by pri Nunivarmiutoch alebo Nunivakoch bolo vhodné spresniť, že ide o eskimácke etniká, keďže bežný čitateľ má o etnografii arktických oblastí Kanady a USA oveľa menšie povedomie než napr. o prérijných Indiánoch.

Inuiti 

Kučinovia (Gwichin)

Str. 114: Na mape chýba viacero významných kmeňov – Kajovovia (Kiowa), Osedžovia Omahovia a aj apačskí Jicarillovia, Kiowa-Apači (athabaskí spojenci Kajovov) a apačskí Lipani, kultúrne patriaci k prérijným Indiánom.

Kiowovia

Osedžovia

Apač - Lipan

Apač - Jicarilla

Str. 121: SKALPOVÁNÍ. Vzniklo oveľa skôr než v 18. storočí, v Severnej Amerike o ňom hovoria napr. keramické pamiatky mississipskej kultúry, datované do 13. storočia. Na americkom kontinente známe aj u niektorých kmeňov Karibov a v Gran Chacu, Južná Amerika. (V Európe napríklad u Skýtov). Je však pravdepodobné, že počas britsko-francúzskych vojen v 18. storočí pri zavedení odmien za skalpy protivníkov vzrástla jeho popularita medzi domorodcami aj medzi osadníkmi.

Skalp

Skalp 

Pri historickej rytine Fettermanovej porážky (1866) môže čitateľa zaraziť, že víťazných Lakotov a Šajenov autor zobrazil ako bojovníkov východných lesných kmeňov s oholenými hlavami a skalpovými kaderami, podľa vyobrazenia totiž vyzerajú skôr ako Irokézi alebo Šóniovia. Ide o zaujímavé zdokumentovanie dobovej nevedomosti väčšiny Američanov o výzore Indiánov na Západe. (Po Custerovom debakli pri Little Big Horn, 1876, zas bývali Indiáni zobrazovaní so štítmi juhoafrických Zuluov.)

Čejenský bojovník

Oglala Lakotovia

Str. 130, rozdelenie apačských kmeňových skupín. 1. Navahovia, hoci takisto jazykovo Athabaskovia, sa uvádzajú osobitne, nie ako apačský kmeň. S vlastnými Apačmi, v tomto prípade západnými, mali často nezhody. 2. Kiowovia (Kajovovia) nie sú apačský kmeň. Patria do tanoánskej jazykovej skupiny a ide o Indiánov z južných prérií, od roku 1800 spojencov Komančov. Autor mal na mysli tzv. Kiowa-Apačov, malý athabaský kmeň, ktorý bol najbližším spojencom Kiowov, lovil a táboril vždy s nimi. S pravými Apačmi, ak vynecháme prérijných Jicarillov a Lipanov, neprichádzali do styku. Medzi Západnými Apačmi je vhodné spomenúť tzv. Tontov (Dilz’hee), skupinu, do ktorej historici často okrem athabaských, apačských Tontov radia aj ich spojencov, yumských Yavapaiov, ktorých jazyk bol úplne odlišný, prevzali však apačskú kultúru, delili sa s nimi o územie a časté boli vzájomné sobáše, ako aj bilingvizmus. (Od Apačov sa líšili mohutnejším vzrastom, záľubou v tetovaní a v tom, že v bitkách, v ktorých armáda pozabíjala najviac Apačov, išlo v skutočnosti o Yavapaiov.)

Navahovia

Apačskí armádni zvedovia

Yavapai

Str. 132: Povstanie Pueblanov bolo v roku 1680, počas španielskej vlády, nie 1860, vtedy už boli pueblá začlenené do rezervačného systému USA.

Puebloví Indiáni

Str. 133, mapa: Apačov-Lipanov bolo podľa správnosti treba zakresliť do južného a juhozápadného Texasu, tam, kde sú na mape, žili tzv. Jicarilla-Llaneros, Jicarilla-Apači z plání. 

Jicarilla - náčelník Garfield

Str. 143: Indiáni na obrázku - zrejme ide o armádnych zvedov, 70. roky 19. storočia - sú označení ako (Západní) Apači, pravdepodobne však ide o spriaznených Yavapaiov. Väčšina z nich má skrátené vlasy na znamenie trúchlenia, bojovník, druhý zľava, ktorý sa zdá byť ostrihaný prakticky dohola, je záhadou stojacou za vysvetlenie.

Západní Apači

Yavapai – armádny zved

Str. 161: Vojnový kyjak, s ktorým tu je vyobrazený Geronimo, patrí do arzenálu prérijných kmeňov, hlavne Lakotov a Šajenov. (Apačský je na str. 160.) Podobne zvláštne je zobrazenie Apačov s perím na hlavách na strane 147, podľa nezapletených vlasov nejde o prérijných Apačov, jazdec vpredu má navyše Geronimove črty.

Apačský vojnový kyjak

Apači Chiricahua a Geronimo

Obr. na str. 162 a 167 – pokiaľ vôbec ide o Apačov, tak vzhľadom na odev a úpravu vlasov musí ísť o prérijných , str. 162 možno Lipan, str. 166 veľmi pravdepodobne Jicarilla.

Str. 173, mapa: Medzi kalifornské kmene sú zakreslení Kajusovia (Cayuse), tí sú však z oblasti Kolumbijskej plošiny (pomedzie štátov Washington, Oregon a Idaho).

Kapitola by mala mať názov „Kalifornia, Západné pobrežie, Veľká panva a Kolumbijská plošina“.

Kajusovia

Str. 175: Správne by malo byť „17. července 1781“ válečníci Kwtsanů a Mohavů napadli španělskou osadu, nie 1871, vtedy už Kalifornia bola dávno štátom USA.

Mohavovia

Mohavovia