BLACK SABBATH robia radosť. A naozaj veľkú. Už len fakt, že „Forbidden“ z roku 1995 nebude oficiálne posledným štúdiovým počinom pod hlavičkou tejto legendy všetkých legiend, robí z dlhoočakávanej novinky „13“ výnimočne dobrú zvesť.

Bola by ešte lepšia, keby sa manažéri štyroch otcov zakladateľov heavy metalu dohodli na zmluve, ktorú by bol ochotný podpísať aj Bill Ward. Aj s Bradom Wilkom za bicími je však chémia tejto kapely v roku 2013 nečakane očarujúca a podmanivá.

BLACK SABBATH neprekvapujú. Skutočne nie. Ak si spomeniete na skladby „Psycho Man“ a „Selling My Soul“ z veľkého reunionu z konca deväťdesiatych rokov a nezabudnete na skvelé kúsky, ktoré Tony a Geezer stvárali pod logom HEAVEN AND HELL, hudba na „13“ vám v žiadnom prípade nesklopí sánku.

Šokujúce však rozhodne je to, ako magneticky a neodolateľne BLACK SABBATH znejú, keď sa k Iommimu a Butlerovi pripojí aj Ozzy Osbourne a nahrajú spolu celý album.

BLACK SABBATH majú nadčasový zvuk. Producent Rick Rubin je často terčom kritikov, je označovaný za preceňovaného a za spoluhriešnika takzvaznej „loudness war“, pre BLACK SABBATH však pripravil takmer dokonalý zvukový šat. Ako sám hovorí, môže to byť návrat do sedemdesiatych rokov, rovnako tak to však môžete vnímať ako zvuk budúcnosti.

Fanúšikovia Geezerovej basgitary by možno privítali viac typického bublania pod zdrvujúcim Tonyho riffovaním, ale napríklad aj s porovnaním so spomínanými kúskami „Psycho Man“ a „Selling My Soul“ znejú nové skladby oveľa lepšie, hutnejšie, dynamickejšie, jednoducho viac sabbathovsky.

BLACK SABBATH citujú samých seba. Je to súčasť zaujímavej hry s fanúšikom pri počúvaní „13“ - tu sa mihne reminiscencia mamutích rozmerov na upokojujúci hit „Planet Caravan“, tam zasa čaruje „wizardovská“ harmonika či proto-metalový riff prvej skladby prvého albumu z piatka 13. februára 1970.

Áno, návrat do sedemdesiatych rokov, do éry 1970 – 1978 sa dal očakávať a dopadol nad očakávanie dobre. Možno aj vďaka úspornej a vkusnej hre Brada Wilka, ktorý na albume vytiahol všetky svoje bluesové a jazzové tromfy.

BLACK SABBATH majú temné texty. Ako vystrihnuté z najlepších čias a napriek tomu stále aktuálne. Či už ide o fascináciu Nietzschem („God Is Dead?“, „Zeitgeist“, „Dear Father“), ozveny „War Pigs“ vo výbornej „Age Of Reason“, reminiscencie na „Paranoid“ v skladbe „Loner“ či dokonalá existenciálna úzkosť v kúsku „Live Forever“, otcovia zakladatelia sa proste vytiahli aj po textovej stránke.

BLACK SABBATH nahrali album plný opulentných, na parádne Iommiho riffy tehotných kompozícií, ktoré si s veľkým prehľadom získajú každého fanúšika najstaršej tvorby birminghamskej ikony. A podľa všetkého priťahujú aj nových a sú výrazne viacgeneračnou záležitosťou. Ako inak by sa mohla novinka „13“ hneď v prvé dni po vydaní ocitnúť na prvom mieste v rebríčku predajnosti v päťdesiatich krajinách po celom svete?

A mimochodom, tie dobre známe prírodné zvuky v úplnom závere sú vskutku dokonalou pointou celého albumu. Kruh sa uzavrel.