Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Táto sympaťáčka neustále napreduje a vekom dozrieva – skladateľsky aj interpretačne. Nebojí sa stierať hranice medzi psychologickou melodrámou a obyčajným ladením nástrojov na skúške. Nástupca blativého, sychravého „Abyss“ sa objavuje takmer presne po dvoch rokoch. A vžiť sa do neho bude chcieť opäť trošku viac empatie, ako bezmyšlienkovité zaväzovanie šnúrok na topánkach.
Chelsea to už tradične zo začiatku rada ostré (spomeňme na „Carrion Flowers“). Za titulnú „Spun“ by sa nemusela hanbiť ľubovoľná sludgeová úderka, akých dnes po youtubeoch behajú zástupy. Kilá štrku medzi strunami, pieskovisko plné distorzií, šumov a iných noisových radovánok za sprievodu Chelseinho tradične zdrogovaného, z inej dimenzie prilietajúceho vokálu.
Úvod ktorý síce nedefinuje celý album, spoľahlivo však do 30 sekúnd odoženie tých, ktorým by tak či onak nebol po vôli ani zvyšný obsah „Hiss Spun“. Príboj morských vĺn, ktorý ak prekonáte, ocitnete sa v relatívne pokojnejších vodách, kde budete skúmať aktuálne duševné rozpoloženie autorky.
Sweet dead eyes, I long to hear you again Sweet dead eyes, I long to see your face Sweet dead eyes, I long for that illustrious hiss Sweet dead eyes, I know you feel it
Svojrázna pani z Kalifornie dáva do obehu ďalšiu kolekciu konštrukčne jednoduchých, zato silne atmosferických, na kalné dno duše sa potápajúcich žalmov. Trend formálneho približovania sa k metalovému výrazivu napriek folkovým koreňom (otec je country spevák) bol už na dva roky starom „Abyss“ len ťažko maskovateľný.
Chelsea sa do skreslených gitár zamilovala - „Hiss Spun“ je v tomto smere ešte intenzívnejším zážitkom, ako tomu bolo minule. Okrem dvorného parťáka Bena Chisholma pridal svoj pokrivený pohľad na využitie strún v praxi aj Troy van Leeuwen z QUEENS OF THE STONE AGE.
Vôbec prvotné kostry skladieb neštandardne vznikli z jamovania so znovunájdenou starou kamoškou, bubeníčkou Jessie Gowrie. Na albume sa to prejavuje výraznejším podielom bicích. Neofolkové elementy nám trochu ustupujú, strácajú v skladbách rozhodujúci podiel, aký mali napr. minule na „Survive“.
To všetko spolu s temnou v estetikou v textoch a atmosfére skladieb už definitívne robí z novinky metal:
Holy odium, blotted memory But my regret will never consume me The ocean´s licking tongue, the letting of the blood Vile prophecy, scrape it out of me
...spieva Chelsea obskúrne vysoko položeným hlasom v záverečnej „Scrape“.
Chelsea sa už roky nebojí čerpať inšpiráciu z rôznych smerov. Dokázala sa tak naširoko rozkročiť medzi (neo)folkom, elektronikou a (doom) metalom, že od „scény“ zbiera rôzne absurdné nálepky v márnej snahe popísať jej unikátny hudobný koktejl, do ktorého na novinke celkom organicky primiešala rockovejší drive emočne a hudobne vypätých pasáží, viď prekvapivý záver ponurej pomalej balady „Twin Fawn“.
Opäť tak nahrávku dokázala jednoznačne odlíšiť od predošlých. Chelsea jednoducho vekom dozrieva - autorsky aj interpretačne. Zdanlivá neuchopiteľnosť jej výpovedí v tomto zmysle vôbec nie je na škodu a núti vás v snahe o porozumenie hlbšie sa do diela ponoriť.
PR departmentu treba dať po vypočutí tracklistu za pravdu. Najväčším „hitmi“ sú jednoznačne vypustené singlovky „16 Psyche“ a „Vex“, na ktorej si zagrowloval Aaron Turner z ISIS . Na nejaké hity ale Chelsea nehrá, podstatnejšie je pre ňu svoje psychické stavy, či spomienky, z ktorých vyplývajú, zhmotniť do koherentného organizmu zvaného skladba.
„Ako človek starne, vyrovnáva sa s vecami, ktoré sa mu prihodili a s činmi, ktoré vykonal. Dnes mám naliehavejšiu potrebu písať o týchto záležitostiach a pripadá mi prirodzenejšie obzerať sa naspäť, ako snívať o tom, čo sa ešte len stane.“
Ak sme minule nesmelo hovorili o obohatení súdobej scény autentickou hudobnou výpoveďou, na šiestom albume sa toto excentrické stvorenie prekonáva a jej výtvor nepochybne bude patriť medzi hudobné udalosti roka. „Hiss Spun“ opäť prináša materiál, ktorý svojou komplexnosťou a neprístupnosťou zabaví nadšeného poslucháča na dlhší čas. Chelsea Wolfe sa stala značkou kvality. Teším sa, čo na to v roku 2018 povie taká DARKHER.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.
Zajímavý vánek z neočekávaného směru se objevil u power/progmetalových DGM, Italové nabrali směr do progrockového pravěku a v kombinaci s jejich powermetalovou energií je z toho neuvěřitelně svěží výsledek. A vůbec to nezní jako hloupé retro. Bravo.