Stále si dobre pamätám, aké zmiešané pocity som mal po ohlásení comebacku göteborských deathmetalových géniov vášne, atmosféry a zúrivosti. Koncerty pre pamätníkov – dajme tomu, ale aj nový album po skoro dvadsiatich rokoch? Čo ak úmysel vstúpiť opäť do tej istej vody nevyjde? Pravda je, že som bol zvedavý, a aj to, že „At War With Reality“ zanechal dojem, ktorý je zachytený v recenzii. „Báli sa do toho oprieť naozaj, alebo to po tom desivo dlhom ’oddychovom čase’ už proste nedokážu?“ Pritom, objektívne vzaté, čo by za taký album dala nejaká „nová tvár“.

AT THE GATES sú však žánrový monument, o to to majú ťažšie. Na druhej strane im aj vďaka tomu dáte ďalšiu šancu. Na to, s čím prídu po návratovom albume, som skrátka zvedavý bol. Kdesi hlboko vo mne tlela túžba po tom, aby mi opäť urobili radosť. Na úvodné klipovky skraja roku som klikal vyslovene nedočkavo. Hneď v prvej „To Drink From The Night Itself“ som začul ozvenu toho najlepšieho z 90. rokov, stretla sa tu dravosť „Slaughter Of The Soul“ s atmosférou „Terminal Spirit Disease“ a vo mne skrsla opatrná nádej „žeby to teraz už vyšlo naozaj?“ Skutočne nabrúsená jazda hodna veľkého mena.

„A Stare Bound In Stone“ ešte priliala olej na tento plameň, ATG opäť trhali a maľovali obrazy divokých poryvov duše. Nielen vďaka klipu vo farbách z „The Red In The Sky Is Ours“. Útočné rýchle pasáže, mohutné pomalšie party nabité priestorom, v ktorom sa zmietajú pre skupinu typické harmónie a do nich ryčí nezameniteľný a nenahraditeľný Tomas s vášňou a energiou o 25 rokov mladšieho chlapa. Posledná z trojice návnad „Daggers Of Black Haze“ naznačila, že AT THE GATES nebudú o nič slabší ani vo valivých pomalších kusoch vyzdobených spletencami gitarových riffov, ktorými ATG založili celý deathmetalový subžáner, a čiernymi diamantmi v podobe akustických partov. „Toto proste musí byť dobrý album, iný výsledok by nemal logiku.“

18. mája tohto roku nastal deň D. Album sa ocitol vonku. Prvým plusovým bodom bol vynikajúci obal od rumunského umelca a takisto hudobníka Costina Chioreanu (možno ste si všimli, že ľudí z Rumunska v posledných rokoch býva vidieť napr. aj ako veľmi platných členov kapiel skutočne zvučných mien, aby som nechodil ďaleko, PESTILENCE, DISAWOVED). A na disku dvanásť skladieb za trištvrte hodiny. Úvodná inštrumentálka, a po nej to vypukne. AT THE GATES sú späť na celej čiare, v čo možno málokto dúfal hlavne po odchode gitaristu Andersa Björlera. Jonas Stålhammar (inak BOMBS OF HADES, GOD MACABRE, THE LURKING FEAR, ale napríklad aj CRIPPLED BLACK PHOENIX) je však dokonalá náhrada za nenahraditeľného. Inak v zostave všetko po starom, len v 120 % forme.

V takej, že s jazdami ako „The Chasm“, „Palace Of Leppers“, pomalšími temnými hymnami – „The Colours Of The Beast“, „The Mirror Black“ a niekoľkými kusmi, v ktorých sa agresivita a náladovosť spája do vynikajúceho celku, sú späť AT THE GATES, schopní opäť skladať klenoty na úrovni „Terminal Spirit Disease“, „Nausea“, „The Flames Of The End“, „The Fevered Circle“, „Ever-Opening Flower“ alebo „Kingdom Gone“. Neriešim, či je na albume aj taký smrtiaci šľah a zároveň dokonalý hit ako „Blinded By Fear“, taká vec sa podarí možno raz za život a „To Drink From The Night Itself“ je nabitý momentmi, z ktorých si niečo v tomto duchu mozog vyskladá aj sám. Všade tam, kde mal predošlý album rezervy, má novinka skvelé momenty. Opomenúť nemožno tradične veľmi dobré texty.

AT THE GATES dodali nahrávku, ktorú budem mať medzi albumami roku 2018 veľmi vysoko. Zmieniť ešte možno, že okrem klasickej CD verzie (a vinylu, keď už je taká doba), je k dispozícii 2CD verzia s piatimi skladbami. „The Chasm“ je demoverzia, v ostatných štyroch hosťujú vokalisti ako Rob Miller (dnes TAU CROSS, ale hlavne legenda HC/punku AMEBIX), Per Boder (GOD MACABRE, MORDBRAND) a Mikael Nox Pettersson (CRAFT). Od skupiny, ktorá sa za starých čias hostí využívala skôr poskromne, je to tak trochu nečakané, ako bonus k albumu, na aký som čakal, však príjemné.