Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Viete, ako spoznáte naozaj dobrú koncertnú kapelu? Keď predskakuje aj pred tým najväčším hedlajnerom, nezľakne sa. Naopak, urobí si priamo na mieste činu svoj vlastný koncert. Ako keby všetci ľudia prišli iba na nich. A ako keby už po nich nemal nikto iný vystúpiť.
Henry Rollins kedysi podobným spôsobom spomínal na moment, keď prvýkrát videl naživo VAN HALEN. Ako predkapela úplne zotreli z pódia Teda Nugenta. Samozrejme, že LAMB OF GOD v novembri roku 2018 neurobili nič podobné so SLAYER. Dá sa to vôbec? Myslím, že nie. Ale vtedy vo vypredanej a vydýchanej Stadthalle ako jediní pôsobili dojmom svojstojného koncertného telesa. Na rozdiel od OBITUARY, ktorí sa v tom veľkom priestore stratili a tiež ANTHRAX, ktorí... ktorí proste veľmi kvalitne predskakovali SLAYER.
LAMB OF GOD sú naživo naozaj fantastickí. Potvrdzujú to vo veľkých halách, na festivaloch, v kluboch. Veď sme to viacerí zažili viackrát na vlastné oči. Spevák Randy Blythe vo svojej láske ku koncertom ide až tak ďaleko, že sú pre neho v podstate jedinou zmysluplnou umeleckou činnosťou súvisiacou s hudbou. Prácu v štúdiu vraj vyslovene neznáša. No a čo urobí naozaj dobrá koncertná kapela, keď nahráva svoj nový album? Správne - nahrá ho tak, aby znel kurevsky dobre predovšetkým na koncertoch.
Keď svojej novinke nedáte žiadny názov, môže to znamenať všeličo. Neviete, kam z konopí, hľadáte sa, pátrate po svojej identite, potrebujete nový štart... čokoľvek. Alebo tiež túžite po absolútne presnej definícii všetkého, čo ste doteraz robili a čo podľa vás znamenáte v očiach a ušiach svojich fanúšikov. A presne takúto definíciu zadelili LAMB OF GOD v roku 2020.
Pri tej najtemnejšej rieke, pod stromami bez listov Ako keby som sa topil, v tom sne zomieram V tej najtuhšej zime, uprostred slabnúcich svetiel Ako keby som sa prepadal do mrznúcej oblohy „Memento Mori“ s temným osobným textom plným depresie, úzkosti, vnútornej ťažoby je koncertná tutovka neskutočných rozmerov. Pri výkriku WAKE UP sa budú triasť kluby, haly, celé festivaly. Textová zložka sa na albume neskôr plynulým spôsobom preklápa do celospoločenských problémov („On The Hook“, „New Colossal Hate“, „Checkmate“ či „Reality Bath“). Príjemným záhrobným osviežením v horúcom lete je hororová „Resurrection Man“; Randy tu predváda až nečakané hĺbky svojho špičkovo vykričaného hrdla.
To najpodstatnejšie sa v prípade LAMB OF GOD vždy deje v gitarových útokoch dvojice Mark Morton/Willie Adler. Na najnovšom albume vyťahujú zo svojho bohatého arzenálu vskutku neuveriteľné kalibre. Tá precíznosť ich značkového južanského bluesovo-thrashového riffovania tu proste víťazí od prvej po poslednú skladbu. Naozaj, ak som spomínal, že tento album je robený na koncerty, neviem sa rozhodnúť, ktorý song by mali vynechať. Sú tu vrcholy, sú tu hity, nie je tu však žiadna výplň minutáže, žiadna povinná jazda. Všetko sú to direkty rovno na bradu.
Skvelú prácu odvádza bubenícka posila Art Cruz. Chris Adler za seba odporučil naozaj plnohodnotnú náhradu. Technická precíznosť, rýchlosť, grúv prvotriednej kvality - všetko je tu proste presne tak, ako sme boli v prípade tejto kapely vždy zvyknutí. Úžasne zažiarili obaja vzácni hostia; Chuck Billy z TESTAMENT v „Routes“ a Jamey Jasta z HATEBREED v „Poison Dream“. Druhý menovaný si šikovne ukradol túto skladbu pre seba - má taký výrazný a nezameniteľný prejav, že v momente jeho nástupu máte pocit, že počúvate novú vec od hardkórových mastodontov.
Budem úprimný, odkedy album „Lamb Of God“ vyšiel, nestalo sa, že by som si ho nepustil aspoň raz za deň. Väčšinou hrá tak päť až desaťkrát. Na cestách v aute, doma, v horúčave, v klimatizovaných miestnostiach, jednoducho všade. Tučný soundtrack k letu 2020. Okrem nových CODE ORANGE som v tomto roku nič nepočúval častejšie, s takouto vervou som od LAMB OF GOD točil naozaj iba tie najväčšie albumové pecky ako „Wrath“ alebo „Sacrament“. Z tohtoročného mainstreamového metalu by ste ťažko vyberali väčšiu bombu. Nečakaná radosť, ale o to väčšia! A umocnená ešte o aktuálnu informáciu o tom, že Randy už nevylučuje koncertovanie LAMB OF GOD v Česku po nešťastných udalostiach spred desiatich rokov. Dočkáme sa koncertu tejto kapely napríklad na festivale Brutal Assault? To by bol krásny zážitok!
1. Memento Mori
2. Checkmate
3. Gears
4. Reality Bath
5. New Colossal Hate
6. Resurrection Man
7. Poison Dream
8. Routes
9. Bloodshot Eyes
10. On The Hook
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.