Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mýtus o šialenom géniovi, ktorý čaká, kým inšpirácia a nápady zčistajasna prídu za ním samé, je... no, iba mýtus. Pripusťme, že sa to mohlo udiať niekoľkým (zväčša dávno mŕtvym) ľuďom s menami ako Beethoven či Picasso. Tí ostatní si to musia odmakať – venovať čas hľadaniu toho, čo malo prísť za nimi samé a (ne)prekvapivo neprišlo.
Chelsea Wolfe pochopila a k skladaniu nového materiálu sa po vyčerpávajúcej koncertnej šnúre uchýlila domov, na sever Kalifornie. Celé týždne trávila na chate v tamojších lesoch v spoločnosti gitary a vlastných démonov a čistila si hlavu premýšľaním o úlohe ženského elementu v súčasnej spoločnosti.
11 porodených skladieb nakoniec znie trochu inak, než sama autorka zamýšľala: „Úprimne, v duchu som si to všetko predstavovala ohlodané na kosť – len spev a gitara (...), ale celé to znelo tak opustene, mala som pocit, že je potrebné to oživiť“, spovedá sa autorka v jednom z rozhovorov. Pravdou je, že po dvoch metalovo znejúcich albumoch už samotná akustická povaha nových skladieb pôsobí osviežujúco.
Verný parťák a multiinštrumentalista Ben Chisholm sa následne s náčrtmi čiernovlasej panej vďačne zavrel v štúdiu a bez jeho príspevku by nenápadná „truedetectivovská“ balada „American Darkness“ určite utrpela. Ustrašene pôsobiaca „Erde“ sa zase šepkaným zaklínadlom „Woman is the origin“ mení na nervnú elektromasáž - madam Wolfe mantrickou intonáciou len obťahuje kontúry v jednom z tých dramatickejších momentov nahrávky.
Autorkou priznaná patina opustenosti a úzkostných stavov však štúdiovým kúzlením zo skladieb nebola vykorenená – napokon, to okoloidúcemu sympatizantovi temnej estetiky určite neprekáža. Pri pokusoch o opis celkovej ponurej atmosféry sa však zdráham používať nejaké hyperbolizujúce výrazy. To len skladby vo svojej solitérskej odťažitosti si proste plynú samé pre seba, bez potreby poslucháča do deja vôbec vťahovať. Od Chelsea práve počúvame azda najatmosferickejší zápis – aj bez zlovestných strunových distorzií sa tu dejú veľmi temné, zároveň však hypnotizujúce veci.
Zaujímavé je, že nový materiál je snáď ešte menej prístupný než predchádzajúce, hlučnejšie výlety. Hlavne druhá strana vinylu sa zdá byť plná chemicky nestabilných mazaníc a z pokrivenej psyché sa vynárajúcich efemérnych skíc – ich štruktúra sa vám v ušiach drobí a nejaký čas trvá, kým sa to všetko prestane vzpierať uchopeniu a stuhne to do pevného skupenstva. Songy v tradičnejšej forme rozvíjajúce konkrétnejšie motívy treba hľadať na popredných miestach tracklistu.
Čiernovláska si dala dobrý pozor, aby jej spovede nenabrali príliš hitový potenciál. „Ušlo“ jej to len v jednom prípade – „Deranged For Rock´n´roll“ je zato kúsok priam ako z jukeboxu nejakého zapľuvaného pubu vedľa Wallmartu v americkom malomeste.
Spokojnosť vládne aj ohľadom dynamického rozsahu skladieb. Pani Wolfeová sa zahrala na trubadúra. Jej hlasivky dominujú piesňam, tichučko strummovaná westernovka sa často ustráchane krčí v kúte a dominantné postavenie vokálu nenarušia ani emotívne klávesy; perkusie sa prechádzajú poslucháčovým podvedomím len ako tlmený dupot nôh z vedľajšej miestnosti. Vychutnať si všetky tieto detaily vyžaduje chvíľkové oprostenie sa od pozemských problémov.
Nástroje tak majú marginálnejšiu úlohu, zvuky nimi vyludzované sú často len ohýbané tak, aby pomáhali uniesť váhu zamatovo zafarbených deklamácií. Hlasový register autorky znova nepotrebuje komentár, veď si len vypočujte záverečný trojblok ultimátnych trýzní zavŕšený podvečernou melanchóliou „Highway“ – jedno z najpôsobivejších zhmotnení hudobnej americany, ktoré k životu potrebuje celé dva akordy.
Majstrovstvo autorky tkvie v hraní správneho akordu v správny čas. Tieto tromfy sú v muzike, ktorá je inštrumentálne úsporná, úplne obnažená. A že sú to ladné krivky! Nahrávka je pritom ideovo snáď ešte väčším metalom, než tomu bolo v tvorbe nedávno minulej. Ide len o to, čo si pod tým slovom predstavíte. Takže - znova inak a znova skvele!
“To me, it feels very much like an American folk record. But a really fucked-up version.”
Chelsea Wolfe
8 / 10
Skladby
1. The Mother Road
2. American Darkness
3. Birth Of Violence
4. Deranged For Rock & Roll
5. Be All Things
6. Erde
7. When Anger Turns To Honey
8. Dirt Universe
9. Little Grave
10. Preface To A Dream Play
11. Highway
12. The Storm
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.
Zajímavý vánek z neočekávaného směru se objevil u power/progmetalových DGM, Italové nabrali směr do progrockového pravěku a v kombinaci s jejich powermetalovou energií je z toho neuvěřitelně svěží výsledek. A vůbec to nezní jako hloupé retro. Bravo.