Heidegger
6 / 10
Nech sa snažím ako snažím, nech robím, čo robím, ani Kantov kategorický imperatív mi nepomáha v snahe zbaviť sa nostalgie za prvým arkovským albumom. "Burn The Sun" je podľa mňa znôškou nerozvinutých nápadov Toreho Ostbyho zosekaných a zmrzačených do popíkového rozsahu.(V prog, art a symphonic rocku sa dnes s obľubou pristupuje ku kritike tam, kde dochádza k prepísknutiu časového rozsahu tej-ktorej skladby. Rovnako by sa však takáto kritika mala obracať i proti jednostrannému hudobnému minimalizmu, najmä ak je diktovaný časovými "hranicami" a komerčnými ambíciami.) Škoda. Keby sa pristúpilo k rozvíjaniu týchto fragmentálnych podôb (s výnimkou Missing You), výsledok by bol iný. Ale to je keby, keby... Takže: "Burn The Sun" páli, ale nehreje. (Inak Jorn = pohoda.)
P.S. pre Morba: Niečo mi našepkáva, že nie si jediný, kto je na tejto planéte sklamaný z toľkého "progressivizmu."