Odvážne kríženie hudobných štýlov sa naozaj stalo symbolom uplynulej dekády. Žiarivým príkladom by mohol byť trebárs francúzsky ALCEST, ktorý – aj napriek tomu, že to bolo nevedomky - sprístupnil krásy shoegaze širšej (black)metalovej verejnosti. Príjemne sladký debutový album „Souvenirs d´un Autre Monde“ tú verejnosť dokonca oslovil natoľko, že ho mnohé z prestížnych metalových magazínov neváhali umiestniť nielen do výberu toho najlepšieho z roku 2007, ale rovno z celého desaťročia.

Schopný očariť hneď pri prvom vypočutí, taký bol ALCEST pred tromi rokmi. Nevinný, detsky hravý, obrazotvorný, ale trochu pominuteľný. Rovnako ako detské vízie ešte stále mladého autora, ktoré ho inšpirovali pri jeho komponovaní. Ak zovšednel, tak to bolo možno vďaka priveľkej prístupnosti, zapamätatelnosti skladieb. Alebo možno kvôli zvuku, produktu domáceho nahrávania, ktorý by v o trochu ideálnejšom nastavení dodal albumu ešte väčšiu hĺbku... Možno.

Neige, jediný predstaviteľ ALCEST, však pomaly starne a jeden z jeho mnohých hudobných projektov dospieva spoločne s ním. Novinka „Écailles de Lune“ je o poznanie „dospelejším“ a tiež pestrejším dielom, ako bol jej predchodca. O tom, akým smerom sa Neige na novom albume vydá, napovedal mnohé už minuloročný spoločný počin s LES DISCRETS, spriazneným projektom jeho dobrého priateľa, grafického umelca, tvorcu krátkych animovaných filmov, autora obalov ALCEST, ale tiež kolegu z už neexistujúcich postpunkovo-blackmetalových AMESOEURS. Proklamovaný návrat k blackmetalovejším začiatkom v štýle EP „Le Secret“ mali podčiarknuť aj dve prerobené skladby, vytiahnuté priamo z neho, ktoré mal nový album obsahovať. Neobsahuje, no filozofia nahrávky ostáva napriek tomu zachovaná.

Ak bol „Souvenirs d´un Autre Monde“ ľahkovážnym stelesnením detskej fantázie, „Écailles de Lune“ je už zo svojej podstaty omnoho hĺbavejší. Ústrednou témou je tentokrát muž, úpenlivo hľadajúci nový zmysel života. Podobne ako sám Neige, sa aj postava z jeho aktuálneho diela zamiluje do odrazu mesiaca na hladine mora a tajomnej noci, ktorá ho obklopuje. Fascinovaný krásou vôkol seba, vrhá sa do hlbín a upadá v ukľudňujúci spánok. Objavuje iné dimenzie. Také, ktoré svojou hudbou evokuje aj samotný ALCEST.

Ďalšou ústrednou témou nahrávky je more, prítomné na albume nielen v podobe samplovaných zvukov, ale aj v zafarbení niektorých gitarových liniek. Až sa v tomto smere natíska prirovnanie k žánrovo i geograficky vzdialeným MAR DE GRISES.

Hudobne v sebe ALCEST kombinuje – ako to už bolo naznačené – atribúty typické pre jednotlivé etapy vlastnej existencie. A treba povedať, že výrazná hra s kontrastami tomuto francúzskemu projektu bez debaty svedčí. Charizmatický začiatok albumu predstavuje ALCEST aj v oveľa extrémnejších polohách, než na aké sme boli zvyknutí ešte v roku 2007, zatiaľ čo jeho záver - ktorý oddeľuje ambientná skladba „Abysses“ - je presne tým sladkým „gýčom“, ponášajúcim sa na tvorbu kultových CRANES či SLOWDIVE, aký mnohých (aspoň na chvíľu) pobláznil na „Souvenirs d´un Autre Monde“. A autor týchto riadkov sa nezdráha nazvať súčasnú podobu ALCEST tou najlepšou v celej historii kapely. Podobou dostatočne zaujimavou nato, aby dokázala baviť na celej ploche nahrávky. A čo je rovnako dôležité - aby nútila poslucháča častejšie sa k albumu vracať.

„Len ťažko si dokážem predstaviť niekoho, kto si myslí, že moja hudba je smutná. Ak tu naozaj je taký prípad, tak myslím, že takýto človek skutočne nepochopil nič týkajúce sa ALCEST,“ komentuje Neige rozmanité pocity, obsiahnuté vo vlastnej tvorbe. Zároveň však dodáva, že hudba nie je jeho majetkom a preto môže podliehať rôznym interpretáciám. Nie môže, ona naozaj podlieha. „Écailles De Lune“ je inšpiratívne pestrý, osobne znejúci album, obsahujúci presne „to“, čo ALCEST doteraz stále chýbalo k dosiahnutiu vyšších, trvácnejších mét. Dynamické, introspektívne, vyvážené a vôbec - možno nakoniec aj najlepšie Neigeovo dielo v jeho doterajšej hudobnej kariére.