Thomas Gabriel „Warrior“ Fischer, výrazná kreatívna osobnosť a jeden z hlavných dizajnérov extrémneho metalu, neprestáva ani po viac ako dvoch desaťročiach fascinovať zástupy priaznivcov najtemnejšej gitarovej muziky. Keď som sa s ním rozprával v lete roku 1999 pri príležitosti vydania remastrovaných albumov CELTIC FROST, neoháňal sa žiadnymi falošnými prehláseniami typu „neľutujem nič, čo som v živote urobil“ a chlapsky priznal, že „glamrockový“ experiment „Cold Lake“ bol niečím, čo sa naozaj nepodarilo a na čo by najradšej zabudol. Možno práve preto tá dlhá hibernácia v deväťdesiatych rokoch. Možno práve preto tá zvuková surovosť, ťažoba a nekompromisnosť comebackového zázraku „Monotheist“.

Na albume „Eparistera Daimones“ by ste tiež márne hľadali prehnané dávky skladateľskej jemnosti, ľahkosti či dokonca pesničkového prístupu. Tom Gabriel Warrior pod hlavičkou TRIPTYKON zaháňa frustráciu z rozpadu CELTIC FROST tým najrozumnejším možným spôsobom – skvelou agresívnou hudbou. V. Santura, líder nemeckej blackmetalovej svorky DARK FORTRESS, z koncertného gitaristu povýšený na druha v zbrani, mu v tom naozaj zdatne sekunduje. A hoci sa zrejme len tak ľahko nepodarí v plnej miere nahradiť kreatívny rozsah a charizmu takej osobnosti, akou bol Martin Eric Ain, vopred avizovaná snaha o čo najpriamejšie nadviazanie na hudobné posolstvo posledného albumu CELTIC FROST je v prípade temnej novinky „Eparistera Daimones“ dotiahnutá do posledného detailu, do poslednej čierno-čiernej bodky.

Po štyroch rokoch sa opäť rúbe masívnym baranidlom s diamantovým hrotom do obrovskej nepoddajnej skaly ebenovej farby, aby pred vnútorným zrakom šokovaného poslucháča po viac ako sedemdesiatich minútach vyvstalo ohavné a zvráteným spôsobom magicky príťažlivé súsošie démonov, plasticky zobrazených najčernejších myšlienok, pochmúrnych nálad a temných vášní. TRIPTYKON majú vzácny dar čerpať to najlepšie priamo zo stále výdatného prameňa zabudnutého v osemdesiatych rokoch pod nápismi „To Mega Therion“ a „Into The Pandemonium“, súčasne však znieť veľmi čerstvo, aktuálne a, nebojím sa povedať, moderne. Zaujímavé koketovanie s klasickou hudbou, ženským spevom či ambientnými plochami prináša prepotrebnú pestrosť a zároveň je osviežujúcim kontrastom k všadeprítomnému gitarovému masakrovaniu. 

Čo viac si priať k tejto prekrásnej palete najtemnejších odtieňov valivého doomu, emócie trhajúceho blacku, ťažkotonážneho deathu, vyšperkovanej najluxusnejšími gothic-metalovými nuansami? Snáď už len koncertné prevedenie „Eparistera Daimones“ počas horúcej letnej noci... napríklad v pevnosti Josefov. Ak by zostalo len pri zbožných fanúšikovských prianiach, postačí aj labužnícke listovanie nádherným bookletom, ktorý zdobí maľba „Vlad Tepes“ od kultového H.R. Gigera – v roku 1978 na nej pútavo zobrazil príšerky, ktoré v nasledujúcom desaťročí strašili milióny divákov amerických filmových trhákov.