OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
METALLICA a jej súčasná tvár. Nič ju nevystihuje tak dobre ako práve aktuálne EP „Some Kind Of Monster“, ktoré bolo vydané v rámci kampane na podporu rovnomenného filmu.
Kult krívajúci na obe nohy. Kapela žijúca zo slávnej minulosti v smutnej prítomnosti.
Titulná skladba je na tomto albume zastúpená hneď dvakrát. V pôvodnej verzii, v akej ju poznáme z dosky „St. Anger“, a tiež nanovo remastrovaná. V tom druhom prípade zvuk zrazu dostáva výrazne iné rozmery – gitary sú hutnejšie, bicie neznejú smiešne plechovo. Na podstate tohto songu to však mení pramálo. Zúfalá nuda je tu roztiahnutá ako týždňová žuvačka na ploche viac ako ôsmich minút. Viem si predstaviť v podstate čokoľvek. Aj lietajúcu divú sviňu. Len situácia, v ktorej by som mal chuť počúvať kompozície typu „Some Kind Of Monster“, mi robí problémy. Tú si aj pri urputnej snahe predstaviť nedokážem. Podobne je na tom aj zvyšok materiálu „St. Anger“, ktorého „kvality“ sa mi nepodarilo objaviť ani po roku od jeho vydania. Všetky tieto pocity veľmi zaujímavým spôsobom potvrdzuje samotná kapela v ďalších minútach „Some Kind Of Monster“. Tie sú totiž tvorené koncertnými verziami hitov z jej prvých troch albumov.
Priepastný rozdiel medzi súčasnou a minulou tvorbou tak dostáva až žalostne konkrétne rozmery.
Z debutového „Kill ´Em All“ zažiaria perly, ktoré písali dejiny metalu v prvej polovici osemdesiatych rokov. Nechýba legendárna „Hit The Lights“, ktorou sa METALLICA predstavila na prvej „Metalovej masakre“, kompilácii Briana Slagela, šéfa vydavateľstva Metal Blade. Zbesilú „Motorbreath“ Hetfield venoval ľuďom okolo kapely, ktorí dokázali zvládnuť tri klubové koncerty počas jediného dňa, a to dokonca toho najhorúcejšieho v dejinách Francúzska. 11. júna 2003 zaznela v Paríži aj kultová „The Four Horsemen“, pod ktorou je ako jeden z autorov podpísaný Dave Mustaine z MEGADETH. K tejto veľkej trojici METALLICA pridala titulnú skladbu z famóznej dosky „Ride The Lightning“ a z monolitu „Master Of Puppets“ padol výber na „Damage, Inc.“ a tiež jednu zo zlatého fondu tvorby dua Hetfield/Ulrich, úžasnú „Leper Messiah“.
Všetky tieto kúsky sú predsvedčivé a doslova šťavnaté aj po celých dvoch dekádach. Som naozaj zvedavý, ktorý besný pes štekne o dvadsať rokov po nepodarkoch zo „St. Anger“.
Súčasná METALLICA je naživo fantastická. Plná energie, života a chuti hrať čo najrýchlejšie a najtvrdšie. Štúdiové tápanie sa tak dostáva do priameho kontrastu s koncertným majstrovstvom, ktoré svojou nespútanosťou miestami dokonca evokuje punkové kapely.
Kapitolou samou o sebe je filmová snímka „Some Kind Of Monster“, ktorej ukážky si môžete pozrieť aj vďaka tomuto CD. Sonda do vnútra najväčšej metalovej kapely, ktorá sa nachádzala (nachádza?) v kríze má vskutku nezvyčajné rozmery. Naozaj netuším, čo urobím s informáciou, že Lars Ulrich je ukecaný pseudointelektuál a James Hetfield zasa nešťastný agro-alkoholik. Oveľa radšej som ich mal, keď som o nich nič nevedel. Nechápem, k čomu má byť dobré celé toto „reality-show“ šialenstvo. Naozaj potrebujeme vedieť všetko o našich obľúbených hudobníkoch? Zaujímajú nás ich psychické problémy? Chceme ich vidieť ako „obyčajných ľudí“? Chceme si potom kupovať CDčka, ktoré nahrali „obyčajní ľudia“? Sme vlastne zvedaví na koncerty takýchto „obyčajných ľudí“? Neviem ako vy, ale ja som na všetky otázky odpovedal jednoznačným: „NIE!“.
Každý úspešný muzikant sa niečím líši od nás obyčajných smrteľníkov. Niečím, čo nás núti ho počúvať, zaujímať sa o jeho tvorbu, navštevovať jeho vystúpenia, jednoducho mínať na neho peniaze, čas, energiu. „Some Kind Of Monster“ je dokumentom o tom, ako sa úspešní hudobníci snažia devalvovať toto „niečo“ a tváriť sa, že sú jednými z nás. Áno, sú. Ale iba v rámci svojich osobných problémov. A tak ako ma nezaujímajú psychické traumy Jožka Mrkvičku z Hornej Dolnej, nič so mnou nerobia ani poruchy Jamesa Hetfielda z Los Angeles. Som zvedavý iba na jeho hudbu a práve tá v súčasnosti nestojí ani za fajku tabaku.
Možno práve to je napokon dôvod celej tej maškarády okolo kapely – keď nevieme zaujať muzikou, budeme fanúšikov kŕmiť správami o našich terapiách, psychológoch, skupinových tréneroch, osobných sporoch a podobne. Filmový dokument „Some Kind Of Monster“ je v tejto súvislosti zlatým klincom celého programu.
Stále dúfam, že sa METALLICA spamätá a vráti k náznakom zaujímavej kreativity, ktoré bolo badať v období skladby „I Dissapear“. Najnovšie správy tomu však nenapovedajú. Kapela má vraj plno nápadov ešte z nahrávania „St. Anger“ a uvažuje o druhom dieli tejto hudobnej katastrofy po vzore „Load – Reload“. EP „Some Kind Of Monster“ sa počúva naozaj dobre – samozrejme iba skladby 2 až 7. Snáď niekedy budem môcť opätovať Jamesove pocity, ktoré dáva na koncertoch najavo takmer po každej skladbe. To jeho „METALLICA LOVES YOU“ so mnou momentálne ani nepohne. Sorry chlapi, na takýto vzťah naozaj nemám chuť. Možno nabudúce.
Zaujímavé EP so stopážou dlhohrajúceho albumu, ukážkami z filmu a skvelými koncertnými skladbami dokazujúce priepastný rozdiel medzi kvalitou tvorby legendy menom METALLICA v dobách minulých a v jej súčasnej tvorivej impotencii.
6 / 10
James Hetfield
- gitara, spev
Lars Ulrich
- bicie
Kirk Hammett
- gitara
Robert Trujilo
- basgitara
1. Some Kind Of Monster
2. The Four Horsemen (live)
3. Damage, Inc. (live)
4. Leper Messiah (live)
5. Motorbreath (live)
6. Ride The Lightning (live)
7. Hit The Lights (live)
8. Some Kind Of Monster (edit)
72 Seasons (2023)
Hardwired... To Self-Destruct (2016)
Lulu (2011)
Death Magnetic (2008)
Some Kind Of Monster (EP) (2004)
St. Anger (2003)
S & M Live (1999)
Reload (1997)
Load (1996)
Live Shit: Binge & Purge (1992)
Metallica (1991)
... and Justice for All (1988)
Master Of Puppets (1986)
Ride The Lightning (1984)
Kill ´Em All (1983)
Vydáno: 2004
Vydavatel: Vertigo/Universal Music
Stopáž: 43:22
Produkce: Skladby 1 a 8 Bob Rock a METALLICA
Studio: Skladby 1 a 8 – HQ, San Rafael, California, skladby 2 – 7 nahrávané naživo 11. júna 2003 v Paríži, Francúzsko
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.