Keď po krehko akustickej, folklórom inšpirovanej doske „Kveldssanger“ (Večerné piesne) podpísali šéfovia veľhlasného Century Media zmluvu s ULVER, ťažko mohli čakať, čo im Garm a spol. na sklonku roku 1995 prinesú. Zavŕšenie trilógie, ktorou Vlci (preklad „ulver“ z nórštiny) otvárali svoju diskografiu, je totiž jednou z najkontroverznejších dosiek blackmetalovej histórie.

Doslova šokujúci, škrípavý a bolestivý zvuk celej nahrávky je buď geniálnym nepodarkom (táto možnosť je len východisko pre prípad, že by som Kristoffera Rygga tragicky podcenil), alebo dokonale premyslenou formou, zahaľujúcou mýtizujúcu prácu o vlku v človeku. Fámy a legendy o nočnom nahrávaní kdesi v lese nenesú v sebe veľa pravdy, aj keď máloktorý výtvor onú kýženú severskú, chladnú a dusivú atmosféru dokáže vyčarovať presvedčivejšie. To, čo sa na prvý posluch zdá byť amatérskym nepodarkom, je v skutočnosti alchymisticky presným a vyváženým mixom všetkých nástrojov, s dominantnou sólovou gitarou Håvarda Jorgensena. Napriek tomu, že celý album sa skrýva pod hvízdajúcou víchricou Aismalovej rytmickej gitary a hlavne monotónnej hyperrýchlej paľby bicích, obsluhovaných Aiwarikiarom, ide o dielo, odhaľujúce v plnej kráse Garmov zmysel pre kompozíciu a aranže (nie nadarmo sú ULVER v súčasnosti vyhľadávaní autori soundtrackov). Každá „hymna“ je vystavaná na vlastnej melódii, organicky prepletenej s najhrubším blackmetalom, a predsa vyčnievajúcej a neprepočuteľnej. Ozvláštnenie prináša snáď len občasné sólo, či započúvanie sa do čitateľnej a funkčnej hry basgitary, akustická vsuvka je na CD len jedna, klávesy žiadne. Napriek tomu je celá doska plná nápadov, bohužiaľ práve na nestráviteľnosti zvuku sa láme pozornosť mnohých poslucháčov – pre priaznivcov neskoršej éry ULVER príliš hrubý a prírodný, pre ortodoxných blackmetalistov až príliš zvláštny, melodický či neuchopiteľný.

Spracovanie ôsmich hymien k vlku v človeku (ako znie podtitul), v booklete oficiálne nepomenovaných, dokazuje pedantnosť, s ktorou bol „Nattens Madrigal“ tvorený. Archaické texty v starej dánštine(!) predčia drvivú väčšinu žánrových textov, aj keď inšpirácia obskurnými témami ako lykantropia či odvrátená strana náboženstva je typická. Každá skladba plynulého albumu (rozdeleného len ruchovými intermezzami) je tematicky venovaná jednému fenoménu (strach, diabol, nenávisť, človek, mesiac, vášeň, osud a noc), každá je odlišná, a predsa ich téma „vlka“ spája do nerozdeliteľného celku. Nádherná melódia vynárajúca sa z čiernočierneho inferna vo „Wolf & The Devil“, či skľučujúco silné „Wolf & Passion“ a „Wolf & Destiny“ s úžasnou nosnou linkou robia z „The Madrigal Of The Night“ snáď najsilnejšie dielo, aké tradičný blackmetal vyvrhol – možno práve preto, že jeho tvorcovia boli dostatočne otvorení na to, aby miesto dôsledného trvania na „image pre image“ klasické motívy severského havranieho kovu len využili a rafinovane prekuli do celku, ktorému vdýchli svoju vlastnú dušu.

Každé dieťa vie, že vlkodlaci žijú medzi nami, a sú to zdanlivo ľudia ako každí iní. Len za splnu menia svoju podobu a strašia tých, čo sa zatúlajú v nočnom lese... symbióza a zároveň kontrast „ľudsky“ jemných melódií a vlčej surovosti a hrubosti, to je „Nattens Madrigal“. Nie úplne pochopená a nikdy nedocenená doska – absolútny klenot.