„Doom“ je síce termínom používaným v metalovej muzike v súvislosti s úplne inou hudobnou formou a úplne inými kapelami, no máloktorá formácia dokázala jeho význam preniesť do zvukovej a vizuálnej podoby tak presvedčivo a dokonale, ako práve elitní americkí neznabohovia IMMOLATION. Veď si len spomeňte na albumy ako „Here In After“ či „Failures For Gods“ a ich skvostné booklety od nemeckého výtvarníka Andreasa Marshalla. Zhmotnené posledné chvíle všetkých nádejí, nekonečný smútok, všadeprítomná skaza, záhuba.

Hoci po inštrumentálnej a kompozičnej stránke IMMOLATION v ničom nezaostávajú za MORBID ANGEL a ich antikresťanský imidž je oveľa zaujímavejší než v prípade DEICIDE, vždy boli a stále ešte sú skôr záležitosťou pre fajnšmekrov než masovo uctievanou ikonou. Títo profesori brutálneho death metalu vydali svoj debut „Dawn Of Possession“ v dobe, keď Kov smrti slávil rovnaké komerčné úspechy ako Nová vlna amerického heavy metalu v súčasnosti. Ich najlepšie roky však prišli s trojicou albumov vydaných u Metal Blade Records - počnúc už spomínaným „Here In After“ a končiac snáď najdokonalejším dielom v diskografii IMMOLATION, neprekonateľným monolitom „Close To The World Below“.

Už na predchádzajúcom záseku „Unholy Cult“ však bolo možné badať, že čaro IMMOLATION pomaly ale isto vyšumieva, odchádza do stratena. Kde hľadať príčinu tohto faktu? Ťažko povedať, no táto tendencia je badateľná aj v prípade novinky „Harnessing Ruin“. Možno je to absenciou bubeníka Alexa Hernandeza, o ktorom pre jeho nenapoditeľnú krkolomnú hru zlé jazyky tvrdili, že má určite dva mozgy. Možno stráca dych producent Paul Orofino, veď IMMOLATION s ním spolupracujú už na štvrtom albume v rade. Alebo jednoducho kapela zostarla, usadila sa, vedie usporiadaný a pokojný rodinný život. Niečo sa proste zmenilo. IMMOLATION sa akoby zakuklili vo svojom štýle, ich muzike chýba dravosť, hlad, smäd po krvi, zúrivosť - jedným slovom ostne, ktoré som nedávno spomínal v recenzii na debut nemeckých mladíkov NEAERA.
Raz darmo, nie každý vie byť aj so štyridsiatkou na krku stále bláznivé hovädo ako chlapci zo SLAYER.

Novinka „Harnessing Ruin“ v každom prípade má svoje svetlé momenty. V úvodnej skladbe „Swarm Of Terror“ vystrihne gitarista Robert Vigna melódiu, za ktorú by väčšina deathových kapiel zapredala dušu, nemenej zaujímavou je aj titulná kompozícia či song „Dead To Me“ s čarovne melancholickou atmosférou. Ross Dolan ešte stále kraľuje so svojím fantastickým growlingom, kapela sa vyžíva v komplikovaných aranžmánoch a inštrumentálne náročných postupoch - na prvý pohľad všetko v najlepšom poriadku. No nie je. Rozhodne nie pre fanúšika, ktorý si pamätá smrtiace hity ako „No Jesus, No Beast“, „Stench Of High Heaven“, „The Devil I Know“, „Father, You´re Not A Father“, „Lost Passion“, „Put My Hand In The Fire“... IMMOLATION sú proste ako starý vráskavec, lenivo si plávajúci v mori plnom mladých, dravých žralokov. Čo už narobím, keď sa mi viac páčia tí žraloci?