Recenziu na vynikajúcu dosku „Shadows Are Security“ od AS I LAY DYING som ukončil tým, že som zvedavý, s čím prídu o mesiac ich súputníci THE BLACK DAHLIA MURDER. Latka bola podľa všetkého posadená príliš vysoko. Chlapci z Detroitu ju na moje dosť veľké prekvapenie a sklamanie podliezli.

Tomu prirovnávaniu sa proste nedá vyhnúť. Obe kapely vydali svoje albumy v tej istý deň pred dvomi rokmi, v oboch prípadoch sa jednalo o výnimočné, úspešné diela v parádnom new-metalovom štýle, ktoré katapultovali svojich autorov do centra zaslúženej pozornosti fanúšikov. V oboch prípadoch nasledovali siahodlhé koncertné šnúry a na ich konci príprava nového štúdiového materiálu. Kým AS I LAY DYING v ňom posunuli svoju hudbu do nových, nečakaných polôh, zakomponovali do hudobného výrazu viac melódií a chytľavých, hitových pasáží, THE BLACK DAHLIA MURDER ako keby zostali stáť na tom istom mieste, kde začínali. Debut „Unhallowed“ nielenže nedokázali kvalitatívne prekonať, novinka „Miasma“ za ním miestami výrazne zaostáva. Totálny ponor do útrob vlastného štýlu – ako keby spevák Trevor Strnad a banda okolo neho za tie dva roky ani nevyliezli z tourbusu. Áno, stále je to tá kvalitná, technická gitarová rúbanica prechádzajúca z death/thrashovej jazdy až k drteniu jadra po vzore Napalmovej smrti. Strnad vo svojom speve neuhol ani o piaď – stále strieda growling s blackovým škrekotom, čistý vokál nezaznie ani náhodou. Nechýbajú melodické vyhrávky a sóla, ktoré by sa snáď nestratili ani jednom z najlepších metalových albumov všetkých čias (zdravím kolegu V-dura!) - áno, spomeniete si aj na anglickú Mršinu v obale od majstra Gigera. To všetko tu však už bolo na debute „Unhallowed“ v lepšej, kompaktnejšej podobe. Preto to sklamanie, preto tie rozpaky. To, čo u iných kapiel nevadí, u THE BLACK DAHLIA MURDER irituje. Stagnácia tejto kapele jednoducho nepristane.

Trevor Strnad prešiel vo svojich textoch z temných, fiktívnych príbehov „Unhallowed“ do krutej reality týkajúcej sa samotnej kapely. „Miasma“ je svedectvom mladých mužov tesne po dosiahnutí veku umožňujúceho legálne pitie alkoholu, ktorí sú obeťami nekonečných ciest a vyčerpávajúcich turné. Nechcem byť ironický, ale naozaj mi to celé veľmi pripomína rozprávanie speváka holandských satanášov GOD DETHRONED, ktorí boli na americkom turné s CANNIBAL CORPSE. Kanibali sa vraj veľmi čudovali, ako veľmi boli Európania zvedaví na okolie každej jednej koncertnej zastávky a koľko toho z amerických miest stihli vidieť. Oni vraj počas celej šnúry takmer vôbec nevyliezli z autobusu. Inak povedané, pri playstation a chlastaní piva sa na cestách k ničomu inému ako depresii ani prepracovať nemôžete. Únavu z turné beriem všetkými desiatimi u veterána ako Henry Rollins (mimochodom, nikto tento fenomén nedokázal tak krásne opísať ako práve on vo svojej knihe „Black Coffee Blues“), nie u mladej, začínajúcej skupiny, ktorá by si mala užívať úplne všetko, čo súvisí s koncertovaním. Zvlášť keď sú na svete desaťtisíce iných kapiel, ktoré by ich „starosti“ s radosťou uvítali.

„Miasma“ je sice dielom, ktorého kvality väčšina súčasných mladých metalových kapiel nikdy nedosiahne, no od jeho tvorcov sa proste čakalo viac. AS I LAY DYING dokázali, že aj veľké očakávania sa dajú s prehľadom splniť, THE BLACK DAHLIA MURDER ich nasledujú iba rovnako vysokými predajnými číslami. Po stránke hudobnej kvality ťahajú za kratší koniec.