Stáva sa už takmer železným pravidlom, že po BRAINSTORM vyrukujú s novým materiálom aj ich súputníci SYMPHORCE. Vydavateľský plán ich spoločnej firmy Metal Blade to zariadil tak, aby nahrávky oboch kapiel vyšli jedna po druhej v tom istom roku. Pre SYMPHORCE to znamenalo toľko, že sa s novými skladbami museli poponáhľať, keďže „Godspeed“ vychádza len rok po svojom skvelom predchodcovi „Twice Second“.

Ťažko povedať, ktoré skladby zvýšili SYMPHORCE v šuplíku z posledného nahrávania, ale jedno je isté, že taký majstrovský materiál, aký zvečnili na „Twice Second“, sa im tentokrát zložiť nepodarilo. V spleti metalových albumov má kapela samozrejme stále navrch a predpokladám, že jej ani v budúcnosti nehrozí skĺznutie do nevýrazného priemeru. Len sa akosi vytratil čarovný moment prekvapenia. SYMPHORCE na „Godspeed“ totiž pokračujú v základných intenciách poslednej nahrávky. Ostali verní power/thrashu, ktorý im sedí najlepšie, pričom občas do skladieb prepašujú nevermorovské postupy, ktoré si ale upravia do podoby svojej vlastnej. Dosky sa producentsky ujal Dennis Ward, mimochodom basgitarista PINK CREAM 69, ktorý s kapelou spolupracoval už i v časoch jej debutu.

„Godspeed“ však na mňa na rozdiel od predošlej nahrávky pôsobí ako pokus o kompromis medzi BRAINSTORM a SYMPHORCE. Hudba sa stala prístupnejšia, thrashové riffy sú viac popretkávané melodickými linkami a značný priestor dostali lyrické pasáže. Nie veľmi rada porovnávam kapely, ktorých spoločným menovateľom je Andy B. Franck, ale kým na „Twice Second“ to bol jedine Andyho spev, ktorý evokoval jeho „chlebodarcov“, na „Godspeed“ takýchto momentov vyskakuje oveľa viac. Napríklad hneď druhá skladba „Everlasting Life“ by pokojne zapadla na „Liquid Monster“. Našťastie od „No Shelter“ prichádzajú SYMPHORCE s menej priamočiarou muzikou, postavenou na thrashových základoch a podladených gitarách, s modernými postupmi a možno trochu náročnejšou na počúvanie. Skladby vďaka šikovnému dávkovaniu melodiky pôsobia pocitovo, ale nezanechajú silný až mrazivý dojem, ako tomu bolo na „Twice Second“. Kapela viac vsadila na emocionálnosť, čo sa odráža aj na väčšom počte pomalších skladieb. Výrazne na to upozorňuje nielen intro, ale i posledný track „Crawling Walls For You“.

V konečnom dôsledku nemožno nahrávke nič vytknúť, jedná sa o kvalitnú prácu, s minimálne tromi nadpriemernými skladbami („Nowhere“, The Mirrored Room“, „Crawling Walls For You“). SYMPHORCE veľmi pristane i táto, o niečo menej odvážna a progresívna, tvár. Skôr sa však obávam, aby sa kapela v záujme oslovenia širšej metaluchtivej obce nevydala po stopách klasicky rozžhaveného kovu a nestratila tým svoj originálny výraz úplne. Na to, či sa moje obavy naplnia (a ja dúfam, že nie), si budeme musieť nejaký ten čas počkať.