Prítomnosť kapiel ako ANATHEMA, MOONSPELL či CHARON a tiež priame a jednoduchšie diaľničné spojenie vytvorili z budapeštianskej zastávky stredoeurópskej festivalovej šnúry Metalmania najprijateľnejšiu a najzaujímavejšiu alternatívu pre bratislavských fanúšikov kvalitnej tvrdej muziky. Vďaka vodičským schopnostiam kolegu Thorna a celkovo skvelému časovému manažmentu prichádza naša výprava na miesto konania v pravú chvíľu, presne podľa pôvodných plánov. Posledné tóny od STEREOCHRIST, jednej z maďarských kapiel na hlavnom pódiu, krátka prehliadka miesta činu, nakuknutie na vedľajší stage (malá zafajčená miestnôstka), po pár sekundách sledovania ďalšej domáce nádeje zistenie, že tadiaľto cesta nevedie a poďme na CHARON!

Jeden z troch najpádnejších dôvodov, pre ktorý som sa tento rok tešil na Metalmaniu podporuje v týchto dňoch svoj nový album „Songs For The Sinners“. Aktuálnemu materiálu bola pochopiteľne venovaná napodstatnejšia časť hodinového setu, v ktorom CHARON dokonalým spôsobom predviedli všetko to, čo na nich majú ich fanúšikovia radi. Ak existuje škatuľka „Suomi Rock“, práve CHARON sú jej bezchybným predstaviteľom. V ich hudobnom výrazive si to svoje nájdu priaznivci HIM, AMORPHIS, SENTENCED, ale i THE 69 EYES. Naživo táto melancholická tvrdá muzika naozaj zaberala. Odozva z publika bola až prekvapujúco dobrá, zo zákulisia si celý set Fínov s očividnou radosťou vychutnával aj basgitarista portugalských hviezd MOONSPELL. Okrem albumovej novinky prevetrali CHARON jej viac ako vydareného predchodcu „The Dying Daylights“, nechýbal ani zrejme ich najväčší hit „Little Angel“ z dosky „Downhearted“. Spevák Juha-Pekka Leppäluoto (odmysliac si dlhé vlasy dokonalá kópia nemeckej tenisovej hviezdy deväťdesiatych rokov Michaela Sticha) a partia okolo neho teda s prehľadom splnili očakávania.

Maďarskí organizátori pripravili pre návštevníkov festivalu podpisové akcie prakticky so všetkými zúčastnenými kapelami. Bolo naozaj zaujímavé sledovať prerod sympatických, skromných a tak trochu nesmelých Švédov z Backstage baru na tie metalové zvery, ktoré okamžite po svojom nástupe s prehľadom ovládli pódium v Petőfi Csarnoku. Titulná skladba zo stále aktuálneho albumu „Stabbing The Drama“ to celé odpálila a vzápätí sa na nás valila jedna energická delovka za druhou. SOILWORK divákov rozhodne nešetrili, od začiatku išli na doraz – aj s novým, a treba jedným dychom dodať šikovným, gitaristom, ktorý nahradil Petra Wichersa. Björn „Speed“ Strid je frontman ako vínko, trochu ma ale mrzí, že ho zrejme až príliš ovplyvnili americké šnúry a očividné vzhliadnutie sa v najväčšej speváckej hviezde novej vlny amerického heavy metalu, Howardovi Jonesovi. Tie gestá, frázy, neustále vyzývanie publika k moshpitu a violent dancingu (na európskych metalových koncertoch tak trochu nepatričné) miestami až príliš pripomínali KILLSWITCH ENGAGE. Chlapci zo SOILWORK sú ako európska verzia tejto skvelej americkej formácie – dokonca aj čo sa totálneho exota v zostave kapely týka. V KILLSWITCH ENGAGE plní úlohu samostatnej psychopatickej jednotky hlavný mozog zoskupenia Adam Dutkiewicz, u SOILWORK si šaškovanie očividne vychutnáva basgitarista Ola Fink. Šamanské tančeky, zbesilé chaotické po pódiu, chytanie do výšky vypľutých slín naspäť do úst – no proste Bobo Dupla, čistý blázon. Až na „Distortion Sleep“ zaznela od SOILWORK každá zásadná skladba. Počnúc novšími „Nerve“ a „One With The Flies“, cez famózne „Figure Number Five“, „Rejection Role“ a „Light The Torch“ až po staršie chuťovky „As We Speak“, „Follow The Hollow“ či dokonca „Bastard Chain“. Speed síce väčšinou nestíhal s hlasom v melodických refrénoch, no o to viac sa oprel do vrieskaných častí skladieb. SOILWORK rozhodne nesklamali, otázkou zostáva, do akej miery sa americké metalcoreové poblúznenie prejaví na ich ďalšej tvorbe. Som zvedavý.

Veľká plachta s motívom albumu „This Godless Endeavor“ dávala tušiť vrchol celého festivalu. A ten veru prišiel. NEVERMORE boli ako obrovská vlna tsunami nespútanej sily a energie. Fantastický spevák Warrel Dane a páni muzikanti okolo neho kládli dôraz najmä na novinku, nevynechali dlhočiznú titulnú kompozíciu, ani ultrarýchlu smršť „Born“ či jednu z najvydarenejších nových vecí, výbornú „Final Product“. Prvé zimomriavky na festivale sa u mňa dostavujú spolu s monštróznou hitovkou z platne „Dead Heart In A Dead World“ plasticky zobrazujúcou katastrofickú povodeň v Číne – „The River Dragon Has Come“, posledné zase s veselo-vulgárne uvedeným „slaďákom“ „The Heart Collector“. Najlepší album v diskografii NEVERMORE bol na koncerte v Budapešti zastúpený aj kritikou amerického súdneho systému v podobe songu „Inside Four Walls“. Zvuk kapely sa pohyboval od fantasticky čistého a pôsobivého po príliš hlasný, miestami prechádzajúci do nečitateľnej gule – páni za mixpultom počuteľne vyznávali tradičné metalové „čím hlasnejšie, tým lepšie“. Bola to škoda, skvelý zvuk Loomisovej sedemstrunky nevynikol tak, ako naozaj mohol. Blonďatý démon Warrel Dane na seba v priebehu celého vystúpenia úspešne pútal pozornosť. Neustály pohyb, efektná gestikulácia, presvedčivý spevácky výkon – o najlepšom vokalistovi večera bolo v podstate rozhodnuté. Očakávaný záver v podobe hymnickej „Enemies Of Reality“ a neočakávaný prídavok „Beyond Within“ z geniálnej dosky „Dreaming Neon Black“ boli už iba čerešničkou na torte z vychýreného pekárstva v daždivom Seattli.

Po mimoriadne úspešnom sete NEVERMORE sa hlavný program festivalu prehupol do druhej polovice, patriacej bez výnimky stáliciam svojho štýlu. Albumy Portugalcov MOONSPELL v porovnaní s ostatnými klasikami s dátumom zrodu v polovici deväťdesiatych rokov zostarli snáď najviac. Rovnako ako MY DYING BRIDE sa aj MOONSPELL po koketérii s experimentálnejším poňatím gothicrocku vrátili tam, kde ich kariéra začala – aj v Budapešti svoj set postavili na istote. Kým jeho začiatok pôsobil rozpačito, po tom, ako „From Lowering Skies“ z albumu „Antidote“ spontánne roztancovala celý Petőfi Csarnok, som sa aj ja ocitol v područí mesačného kúzla. Zvlášť, keď hneď vzápätí Fernando a spol. odpálili „Vampiria“ a riadne pritvrdenú „Alma Mater“... Fakt, že MOONSPELL postavili svoje razantné, priamočiare a jednoliate vystúpenie na skladbách z klasík „Irreligious“ a „Wolfheart“ (prekvapivo sa hralo aj z EP „Under The Moonspell“) divákov evidentne potešil. Sympaticky a v porovnaní s americkým štýlom „komunikácie“ s publikom príjemne skromný Fernando Ribeiro vie, čo ľudia chcú počuť – a aj keď štúdiová tvorba MOONSPELL ma až pozoruhodne míňa, naživo to, aj vďaka počas celého večera skvelému zvuku, fungovalo bohovsky.

Bratov Cavanaghovcov som videl prvýkrát na silnom ročníku Metalmanie v roku 2003. Budapeštianske vystúpenie bolo akýmsi mixom všetkých inkarnácií tvorby Dannyho Cavanagha, ktoré som mal tú česť odvtedy vidieť. ANATHEMA prišla v exkluzívnej zostave so sláčikovým kvartetom okolo čelistu Davida Weslinga (s Davidom a Vincentom koncertoval koncom roku 2004). Skladbu „A Natural Disaster“ odspievalo, rovnako ako na CD a DVD „Were You There?“ sympatické slniečko Lee Douglas, mimochodom sestra bubeníka Johna. Rastúci vplyv Dannyho Cavanagha dokumentuje stále väčší priestor, ktorý na pódiu dostáva (okrem gitary nastálo pribral aj klávesy, fušujúc do nepredstavovali netvorili to najlepšie z koncertu, ktorý ako obvykle čerpal z tvorby po „Alternative 4“. ANATHEMA pôsobila trochu silene a kŕčovito, akokeby sa snažila svoju už beztak emotívnu tvorbu okato vybičovať do extrému. Sláčikové kvarteto bolo takmer nepočuteľné, takže jeho efekt bol polovičný. Ani záverečný „Comfortably Numb“ z pinkfloydovskej „Steny“ (prepašovaný z Dannyho sólových koncertov, plných coververzií) nepôsobil na sto percent – zdalo sa, že ANATHEMA v prechodnom období tak trochu hľadá sama seba. Napriek všetkému sa však ochotne priznám, že „Fragile Dreams“ mi znovu vohnala slzy do očí...

Finále na tohtoročných Metalmaniách patrí THERION. Desať rokov po vydaní bez debaty zásadovej platne „Theli“ však Christofer Johnsson pôsobí ako paródia na seba samého. Živé prevedenie odhaľuje, že THERION sú gýčom už v svojej podstate. Ľúbivé melódie, snaha o „metal“ aj „klasickú hudbu“ v jednom – v skutočnosti bežný heavymetal s predtočenými symfonickými partami a päticou spevákov, dominovanou mediálne atraktívnou „Sarah Jezabel Deva from CRADLE OF FILTH“. Škoda, že sa Johnsson zrejme definitívne nezmôže na viac, než kopírovanie modelu z ostatných šiestich či siedmich dosiek – takto si dovolím so stopercentnou istotou povedať, že napriek tomu, že sme THERION musel obetovať na oltár snahy o aspoň aký-taký spánok, by ma ani v druhej polovici playlistu ničím neprekvapili. THERION sú ako zábavné parky – tisíc atrakcií, ale v každom tie isté.

Ďalší ročník Metalmanie – podľa vzorca Budapešt + Zlín = Katowice – ukázal, že festival je vyváženou a kvalitnou súčasťou koncertného kalendára. Viac nadšenecký spôsob organizácie v Budapešti sa podpísal na výbornej dramaturgii, vybratej z tradične najbohatšieho poľského zoznamu skupín s citom a znalosťami ľudí, čo sa na metalovej scéne skutočne pohybujú. Akékoľvek výhrady k festivalu tak ostávajú v rovine osobného vkusu. Kultivované publikum, rozmerovo vyhovujúca sála, primerané bezpečnostné opatrenia, presný časový plán i možnosť dotknúť sa všetkých vystupujúcich – proste príjemné.

Rudi (CHARON, SOILWORK, NEVERMORE), Thorn (MOONSPELL, ANATHEMA, THERION, fotografie)