Si vydedenec, krysa, nevychádzaš na svetlo, spávaš v kanáloch pod pulzujúcim San Franciscom. Unavený padáš, vťahuje ťa špirála spánku, no zrazu cítiš, ako ti čosi zovrelo krk. Z diaľky počuješ jemnú, tichú melancholickú melódiu, gradujúcu, ako ťa postupne opúšťa život. Zreteľne vnímaš, ako sa do nej mieša škrek zo samotného pekla...

História sa opakuje. Keď začiatkom deväťdesiatych rokov black metal v dnešnej forme zapúšťal v čiernych lesoch Škandinávie svoje korene, išlo o istú formu protestu, sprisahaneckú komunitu, ktorú rozložila egomaniacka snaha upozorniť na seba aj za cenu nezmyselných násilných a nekultúrnych, odporne barbarských činov. Mediálna pozornosť katapultovala čierny kov z odvrátenej strany Mesiaca na samé výslnie – rešpekt, ktorý sa dostáva DIMMU BORGIR, či DARKTHRONE je toho jasným dôkazom. V tej istej dobe však na opačnej strane zemegule povstáva rovnako silná scéna, plná individualít programovo odmietajúcich „bežnú“ produkciu a v plesnivých pivniciach produkujúcich jeden napálený demáč za druhým.

Scott Conner (a.k.a. Malefic), dnes jediný člen XASTHUR a Jeff Whitehead (známy ako Wrest), pôsobiaci v one-man projektoch LEVIATHAN a LURKER OF CHALICE sú dvaja z najznámejších predstaviteľov amerického blackového podhubia. Účasť Malefica a Wresta na nadšene prijatom „Black One“ od SUNN O))) obom otvorila dvere do širšieho povedomia. Na CD edícii pôvodne vinylového splitu, vydanej obskúrnou firmičkou Battle Kommand za distribučnej pomoci kultového labelu Southern Lord, sa nachádza desiatka skladieb, sedem z dielne XASTHUR a tri, o to rozsiahlejšie, z pera (či skôr počítača) LEVIATHAN. Nekompromisne ortodoxný blackový imidž však tentokrát nezastiera umeleckú impotenciu. Hudba XASTHUR vychádza z toho najlepšieho, natočeného pod hlavičkou BURZUM, ďalším vodítkom nech je SHINING. Odosobnený, rafinovane lo-fi nahratý a nazvučený black metal akoby vychádzal odnikadiaľ, spoza niekoľkých stien. Rozostrená, blackmetalovo disonantná gitara má, spolu s pulzujúcim automatom, úlohu vytvoriť ambientný spodok nahrávky, v ktorom sa topí Maleficov škrek, a naopak, z ktorého vyrastajú zvláštne uhrančivé klávesové melódie. Prevažne pomalé, kľudné tempo má prekvapivo ukľudňujúci efekt. Programovo negatívne emócie „pravého“ black metalu, ktoré sa jeho moderní protagonisti usilujú dosiahnuť efektným (ale dávno nie efektívnym) „tlačením na pílu“ tu majú skôr podobu akejsi rezignácie smrteľne raneného tvora. Mimoriadne pôsobivú časť XASTHUR uzatvára coververzia „Palace Of Frost“ z debutu KATATONIE. Táto skladba je ako živá voda, zjavenie z iného sveta, iného prístupu k blackmetalu. Je jasnou poctou ranej tvorbe švédskych priekopníkov, aj keď istá kontinuita s ešte viac ambientnou a „pocitovou“ tvorbou XASTHUR je v nej zreteľná.

Wrest sa za osem rokov stihol podpísať pod neuveriteľných 29 nahrávok, presných štvrť stovky z nich pod hlavičkou LEVIATHAN. Aj keď vrcholom tvorby tohto šialeného Kalifornčana (sic!) je zrejme novší split s ďalšou jednohlavou beštiou SAPTHURAN, na spoločnej nahrávke s XASTHUR sa prezentuje reprezentatívnym materiálom. Mizantrop Wrest pôsobí v rozhovoroch až komicky, no hudbu za seba necháva hovoriť jasne. Trojica skladieb (jedna z nich je – ako inak – coververzia, tentokrát JUDAS ISCARIOT), každá na pomedzí desiatich minút, je na prvé vypočutie menej prístupná ako Maleficove záseky, takisto však pracuje s rozsiahlymi strednetempými plochami vychádzajúcimi z ambientom inšpirovanej vetvy blacku a rafinovane skrývajúcimi vlastne vcelku „popové“, stráviteľné melódie. Po živšej prvej polovici CD si však LEVIATHAN vyžaduje väčšiu dávku sústredenia. Pri priamom porovnaní je zrejmé, že fakt, že za všetky nástroje je zodpovedný jeden človek (či už ako programátor, alebo interpret a skladateľ) jasne definuje dojem z celého diela. Istá odcudzenosť, chlad či syntetickosť, a pritom zovretosť materiálu na celom albume je jeho zvláštnou, ale príjemnou a znekľudňujúco atraktívnou črtou.

Obidvaja aktéri tohto splitu dokazujú, že žiaden žáner nie je apriori mŕtvy; aj po rokoch stagnácie a vzďaľovania sa pôvodnému „duchu“ je čo objavovať. „USBM“, tak, ako ho spoludefinujú XASTHUR a LEVIATHAN, je originálnou, sympaticky neopočúvane pôsobiacou variáciou na žáner, ktorý v Európe systematicky devalvujú stovky chabých kópií tých zopár bez debaty hodnotných zoskupení.