OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
WALTARI nemali nikdy problém natiahnuť svoj album do maximálnej dĺžky, akú unesie CD nosič. Takisto sa nikdy príliš nezaoberali väčším umením. Aj najodvážnejší experiment, death metalová symfónia „Yeah! Yeah! Die! Die!“ vo svojej podstate prinášala iba tradične zveličené formálne znaky, zbulvarizované, umne pospájané. Predchádzajúci „Blood Sample“ bol síce príjemne počúvateľný, no prílišným opakovaním naschvál gýčových popevkov sa vytrácalo zdôraznenie slova „naschvál“ – album vzbudzoval obavy, ako pri zachovaní svojho štýlu chcú WALTARI spraviť svoj nasledujúci album ešte stále zaujímavý. Novinka „Release Date“ našťastie žiadne veľké obavy nepotvrdila. Do kapely sa navyše vrátil Sami Yli-Sirniö, ktorý v nej pôsobil ešte začiatkom deväťdesiatych rokov a ktorý dnes okrem WALTARI hobľuje aj v thrashmetalovej legende KREATOR.
Naďalej ide o extrémne ľahko zapamätateľné „pesničky“, z ktorých však tentokrát cítiť zreteľnú snahu Fínov o technickú odlišnosť a väčšiu prepracovanosť. WALTARI nenechávajú nič na náhodu, do nahrávania albumu sa pustili s jasným zámerom nenechať ho zapadnúť medzi svoje predchádzajúce radovky a v princípe aj uspeli. Umnú fascináciu popom vyvažuje schopnosť rozlíšiť ideálne rozloženie všetkých jeho „otravných“ znakov tak, aby neznechucovali. Schématičnosť ustupuje do pozadia, Kärtsy a spol. v každom momente ako keby mali na stene nahrávacieho štúdia veľkými písmenami napísané heslo „Napätie!“. Udržiavanie pozornosti poslucháča prebieha formou kompozičných fines, dramaturgickej vyváženosti a zmyslu pre zaujímavo vyfabulovaný hudobný príbeh. Kým úvod, zakončený nekompromisne šľapavou „Let’s Puke Together”, útočí najmä na prvú signálnu a večne nevyčerpateľné inšpirácie všetkého chytľavého, čo kedy členom WALTARI prebehlo ušami, ambiciózna, sedemminútová prvá časť niekoľkostopovej kompozície „Cityshamaani“, nazvaná „Night Flight“ velí k obratu na komplikovanejšiu a rafinovanejšiu hru s pozornosťou poslucháča. Progresívne prvky, rytmická nápaditosť, mnohovrstvosť, dynamika a dramatickosť sú prvými náznakmi vánku sviežosti, ktorý vás odteraz bude sprevádzať albumom. WALTARI sú na „Release Date“ až divadelne pompézni. Vďaka častým momentom prekvapenia a nápadom, ktoré oceníte aj pri opakovanom počúvaní či hlbšom skúmaní, ostáva album dokonale originálny a zaujímavý aj pre tých, ktorí nepatria medzi najskalnejších a jednoducho od tejto kapely nepotrebujú mať všetko. Isteže, ani progresívni WALTARI nie vždy fungujú, no ani momenty ako prestrelená „Colgate County Showdown“ či príliš roztiahnutá „The Incarnation Party“ nemajú príliš veľký priestor pre pokazenie príjemného dojmu z diela.
Skutočný šok prichádza až so záverom „Cityshamaani“, na pomery WALTARI neuveriteľnou trinásťminútovou kompozíciou „Sympathy“. Pomalá, zasnená, miestami až doommetalová skladba, miestami dokonca nápadne citujúca epické vrcholy BATHORY, je výzvou na oboch stranách, pre kapelu i pre poslucháča. Skladba flirtuje s art rockom, muzikálom, AOR, folkom, či dokonca operou a WALTARI v nej po dlhých rokoch opäť ukazujú svoje staré tromfy, kombinatoriku hraničiacu s bláznovstvom. V konečnom dôsledku však ide o pútavú skladbu so zápletkou, prednesenú vo vážnom duchu, bez typického ironizovania. Prvej klipovky z albumu, „Wish I Could Heal“, sa dočkáte až tesne pred jeho koncom. Začiatok nápadne cituje „Here To Stay“ od Američanov KORN, čoskoro sa však preklopí do tradičného hitparádového singla WALTARI. Čiže milého, zapamätateľného, no jednoznačne nie toho najlepšieho z albumu. Na staré elektronické časy zaspomína bonusový track, spolupráca s nám veľmi dobre známymi divožienkami VÄRTTINÄ.
Naďalej zostala prítomná elektronika, tá sa však tentokrát nederie dopredu v krikľavo ružovom kostýme. Stále tu máme drzý Kärtsyho hlas a šlabikárové frázovanie, tentokrát však netlačí na pílu, dokáže pochopiť atmosféru podmazu a ísť s ňou ruka v ruke. Stále tu sú WALTARI, vo svojej podstate rockeri s mnohými koníčkami, tentokrát však namiesto plastelínových postavičiek prinášajú vymodelovanú kompaktnú scenériu rozprávkovej krajiny. Optimizmus, pozitívna energia, zábava. Tentokrát vo forme hudobného diela dotiahnutého po všetkých stránkach. Pokiaľ by WALTARI netrvali na sedemdesiatminútovej dĺžke, ale namiesto toho skoncentrovali do štyridsiatich piatich minút tie najsilnejšie momenty, „Release Date“ by bol nohypodkopávajúca výbušnina. Za schopnosť vždy vykorčuľovať z bludiska v správnom momente, kedy sa už začína schyľovať k zablúdeniu a motaniu v kruhoch, si však fínske postavičky zaslúžia absolutórium.
Ktorákoľvek iná kapela rovnakého štýlu a presvedčenia by už po treťom, štvrtom albume začala byť nudná. Píše sa rok 2007 a WALTARI prichádzajú s ďalším výborným albumom. Ak by bol kratší, bolo by to za desať.
8 / 10
Kärtsy Hatakka
- basa, spev, programovanie
Jariot Lehtinen
- gitary
Sami Yli-Sirniö
- gitary
Ville Veikko Vehviläinen
- bicie
Captain Janne Immonen
- basa
1. Get Stamped
2. Big Sleep
3. Let's Puke Together
4. Cityshamaani: Night Flight
5. Cityshamaani: Good Morning
6. Cityshamaani: Colgate County Showdown
7. Cityshamaani: The Incarnation Party
8. Cityshamaani: Sympathy
9. Hype
10. THD
11. Sex In The Biergarten
12. Wish I Could Heal
13. Spokebone (feat. Värttinä)
Release Date (2007)
Rare Species Alive (DVD) (2005)
Blood Sample (2005)
Rare Species (2004)
Back To Persepolis (EP) (2001)
Evangelicum (live) (2001)
Channel Nordica (s Angelit) (2000)
Radium Round (1999)
Decade (výběr) (1998)
Space Avenue (1997)
Yeah! Yeah! Die! Die! (1996)
Big Bang (1995)
So Fine! (1994)
Pala Leipää - Ein Stückchen Brot (kompilace) (1993)
Torcha! (1992)
Monk Punk (1991)
Mut Hei (EP) (1989)
Waltari (EP) (1988)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Bluelight Records
Stopáž: 70:56
Produkce: Sami Koivisto a Kärtsy Hatakka
Studio: Seahorse / Nopsturi
Albumom WALTARI už niekoľko rokov chýba ťažko popísateľná esencia, ktorá majiteľa núti disk vkladať do prehrávača častejšie, než raz za rok. Aj na novom albume sa nachádza dostatok materiálu na recenzentskú pitvu s teoreticky pozitívnym verdiktom, no moja osobná skúsenosť s predchodcom "Blood Sample" hovorí, že si ani "Release Date" zrejme často púšťať nebudem. Sú tu skrátka znovu v dobrom i zlom typickí WALTARI, ktorí pre mňa asi navždy ostanú koncertnou kapelou (a autormi "Yeah! Yeah! Die! Die", ale to je úplne iný príbeh).
WALTARI už síce majú svoj zenit za sebou, ale skupina si drží svoj vysoký štandard a kvalitu. Predošlý album tejto formácie bol viac bláznivejší a hravejší, „Release Date“ je vážnejší a uhladenejší, ak sa takto dá o ich hudbe hovoriť. Oproti predchodcovi je jeho plusom aj rozumná stopáž. Hoc som sa na tomto CD nedočkal ničoho prekvapivého alebo nového, môžem smelo vyhlásiť, že ide o nespornú kvalitu v nezameniteľnom WALTARI podaní.
Jednoznačný souhlas s kolegy pode mnou - noví WALTARI nepřinášejí nic nového, natožpak překvapivého. Pakliže jste die-hard fanoušky této finské sebranky, na své si jistě přijdete, ostatní by však měli raději sáhnout po něčem jiném (starším). Jedna z nejslabších desek kapely.
Klasičtí WALTARI poslední doby. Stále plácají všechno přes sebe, stále se jim i většinou daří neznít přitom směšně. Jenže už dávno je pryč doba, kdy něco podobného šokovalo, takže nyní zbývá zaujmout pouze obsaženou hudbou. A ta je i na "Release Date" občas dýchavičná, čemuž opět napomáhá i obří stopáž. Čili případné posluchače čeká bezproblémová cesta po již známé trati, s občasnými spokojeným přešlápnutím, ale i vzteklejším kopnutím. Nic víc, nic míň. A pokud jste si neoblíbili principálův hodně nosový melodický vokál, ani novinka vás v tomhle ohledu nemá jak pozitivněji překvapit.
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.