Som rád, že konštatovanie z recenzie TO-MERA nebolo ojedinelým a existuje viac kapiel, pre ktoré pohodlný a vďačný žáner nemusí nutne znamenať plávanie po povrchu stokrát osvedčených formálnych znakov. Už sa tu taktiež veľakrát preberalo, ako to celé je s metalom a jeho koketovaním s „vážnou“ hudbou, či operou. Nové švédske talenty DIABLO SWING ORCHESTRA sa gýča zriekajú od začiatku do konca. Milý názov vystihuje neortodoxný a nápaditý prístup k žánru symfonického metalu s dominantným ženským operným spevom a pre všetkých zarytých tarjofilov podčiarkuje povinnosť zadovážiť si debutový album „The Butcher’s Ballroom“.

D.S.O. obracajú svoju symfonickú škatuľku netradičným koncom. Bohaté a hravé aranže dopĺňajú symfonicko metalové nápady pôvodnými punkovo gotickými vplyvmi, inštrumentálnou fantáziou a hudobnou excentricitou. Tá sa najmä úvodom albumu prejavuje schopnosťou adaptovať netradičné swingové a bigbandové („Ballrog Boogie“), muzikálové („Heroines“), či nefalšované hispánske nápady („Poetic Pitbull Revolutions“) a, najmä v poslednom prípade, ich zúročiť do absolútne dokonalej, mierne parodizujúcej podoby, chytľavej a presvedčivej, ktorá donúti poslucháča nahradiť ostentatívnu metalovú vážnosť podmanivou a neuveriteľne chytľavou zábavou (aby sa vám zbytok recenzie dobre čítal, poďte si do podmazu pustiť „Poetic Pitbull Revolutions“ odtiaľto). Miestami presakuje čosi zhýralé, akoby vystrihnuté od GIANT SQUID, na tomto mieste rovnako recenzovaných HAMMERS OF MISFORTUNE, či dokonca SYSTEM OF A DOWN. Je síce pravda, že čím viac sa album prehupuje do svojej druhej polovice, akoby začala ubúdať bezbrehá hravosť a do čela sa dostávala tradícia, hoci aj tradícia toho, čo do poslednej kvapky vyžmýkali podobné hudobné prostitútky a hraví idioti WALTARI. Švédski manéžnici však dokážu udržať prevádzkovú teplotu a búšiť do poslucháča zaujímavou a dejovo nabitou hudbou. Vďaka odvahe zvládnu osloviť alternatívneho poslucháča, energiou vyzvú na súboj akýkoľvek nič neriešiaci rock’n’roll, nenápadnou mierou sa im darí do hudby prepašovať progresívne prvky, či nápady lahodiace fanúšikom inštrumentálne náročnejšej hudby... no a fanúšikovia NIGHTWISH a WITHIN TEMPTATION vlastne tiež nemajú jediný dôvod D.S.O. pohŕdnuť. Jediné mínus je totiž fakt, že tentokrát sa speváčka netlačí dopredu, takže už je len na osobných preferenciách, či ide o hudbu alebo len o korzet z osemnásteho storočia napchatý prsníkmi, alebo tajuplný laponský kukuč.

Sýty a valivý zvuk využíva všetky odtiene ponúkajúce sa pri použití tradičných nástrojov, violončela, ale aj elektronických samplov. Ak to má znieť ako latino, zvuk korešponduje, pokiaľ treba zdôrazniť špinavý rock’n’roll, zvuk spolupracuje takisto. Pompézny plný sound dokáže behom sekundy prejsť do sterilného suchšieho a mäkkého zvuku QUEENS OF THE STONE AGE, kapela korčuľuje medzi metalom, hard rockom, popom a všetkými tými šialenými operno-vážnohudbovými úletmi priam neuveriteľne. Občas sa síce stane, že nápady a atmosféra ustúpia do pozadia presýtenej a krikľavej dramaturgie, napriek tomu je doska trvácna a zaujímavá aj na niekoľko posluchov. Dokonale zvládnutá produkcia je rovnocenným partnerom nápadom i aranžiam a sama o sebe je hodnotným zážitkom.

Naozaj netuším, akú hudobnú minulosť majú za sebou členovia DIABLO SWING ORCHESTRA, no ak nerátame EP spred troch rokov, ich plnohodnotný debutový počin nakopáva toľko zadkov, že to snáď ani pekné nie je. Švédi kráčajú po chodníkoch, ktoré vyšliapali goticko metalové divy a ich družiny. Namiesto toho, aby sa snažili dohnať spomaľujúce a vyčerpané superhviezdy, dávajú dobrý pozor, čo sa okolo nich na ceste deje. Využívajú tony inšpirácii, ktoré predtým zostali nepovšimnuté a kapely ako NIGHTWISH, WITHIN TEMPTATION, EVANESCENCE, či LACUNA COIL nádherne zahanbujú. “The Butcher’s Ballroom“ netreba prehliadnuť, napriek tomu, že vyšiel už pred rokom.