Niežeby boli albumy DEPECHE MODE od čias „Exciter“ natoľko dokonalé, že by si Dave Gahan mohol dovoliť mrhať dobrými skladbami na svoje sólové projekty. Napriek tomu umiestnil dvojicu albumov zipsovým princípom okolo kritikmi nedoceneného „Exciter“ a zatiaľ posledného, rozporuplného „Playing The Angel“ a kupodivu ich vždy vystaval aj na veľmi podobnej atmosfére. Takže kým „Paper Monsters“ potiahol ďalej rockový feeling prvej menovanej, „Hourglass“ je zase dodatkom k hravému anjelovi. Aký to má však význam?

Presýpacie hodiny sa tvária ako ambicióznejší a odvážnejší pokus o drzejšiu elektronickú produkciu, asertívna odpoveď na mdlejšiu radovku DEPECHE MODE. A kým sa na ne nesústredíte príliš, takými aj zostanú. Podstatný problém sa však ukrýva inde. Po všetkých tých reminiscenciách na najlepšie okamihy hudobných dejín DEPECHE MODE, pretože o to tu pravdepodobne ide predovšetkým, vypláva na povrch zúfalý pocit neaktuálnosti. Kebyže by bol deväťdesiatkový elektronický zvuk výsledkom remixu oveľa mladšieho umelca, riadky by sa azda mohli rozostúpiť a odhaliť nám skryté posolstvo. Čo však, ak ho stvoril sám Gahan, navyše bez toho, aby medzitým dokázal čosi porovnateľne veľké, čo by z jeho aktuálneho tématického návratu spravilo cnosť? Niečo také sa postarším rockerom odpúšťať nezvykne a bohužiaľ, pri všetkých zásluhách, by ani Dave Gahan nemal byť výnimkou.

Úvodné dve skladby, „Saw Something“ a singlovka „Kingdom“ sú umne umiestnené odpútavače pozornosti, vďaka ktorým si spočiatku nevšimnete, že tu čosi nehrá. Už tretia v poradí, „Deeper And Deeper“, zavelí na zbystrenie pozornosti. Zvukovo veľmi podobná tomu hlavnému, čo má človek na Gahanovi rád, no s odstupom času prekvapivo bezobsažná. „21 Days“ je remixovo zaujímavá a ľahko zapamätateľná, „Miracles“ po nej už len zase čosi, čo by chcelo byť prinajlepšom druhou „Goodnight Lovers“, keďže k starším baladám je to až príliš ďaleko. „Use You“ tipujem na druhú singlovku, hoci opäť ďalej než na polcestu k najlepším veciam z „Ultra“ sa nedostaneme. S takmer identickou šablónou by sme výpočet skladieb mohli vymenovať až do konca, pozastavili by sme sa snáď len pri „A Little Lie“, ktorá vytŕča nápadom aj spracovaním a je možno najlepším momentom celého, inak priemerneho albumu.

Ak túžite po zapamätateľných „spomienkach na mládí“, „Hourglass“ vám túžbu vyplní celkom dobre. Vybratím niekoľkých skladieb a premiešaním ich s najlepšími vecami z „Playing The Angel“ dostanete krásny príklad toho, čo by ste z prostredia legendárnych DEPECHE MODE chceli počuť v dvadsiatom prvom storočí. Zároveň vám splní základnú mainstreamovú potrebu, a síce, že bude tých prvých pár posluchov celkom baviť (a vám dá napríklad šancu poobzerať sa medzitým po niečom inom). Treba si však v prvom rade priznať vek a zmieriť sa s faktom, že AOR nie je jednorazový fenomén. Fanúšikovia DEPECHE MODE starnú tiež a aby na svojich starých miláčikov úplne nezanevreli, jazýček ich preferencii sa na pomyselných váhach musí pomaly presunúť od kvality smerom k nostalgii.